A A A

Účinné lieky máme, ťažšie je zmieriť sa s diagnózou

O schizofrénii sa hovorí ako o ochorení mladého veku, no v skutočnosti ňou trpia rôzni ľudia. Nedajú sa zaradiť do žiadnej škatuľky podľa pohlavia, veku či vzdelania a ani ich liečba sa nedá paušalizovať do jediného scenára. O súčasnej liečbe schizofrénie sme sa rozprávali s MUDr. Danou Šedivou, primárkou Psychiatrického oddelenia vo Fakultnej nemocnici v Trnave.

U väčšiny ľudí trpiacich týmto ochorením sa prvé príznaky schizofrénie objavia medzi 25. – 30. rokom života. Ide teda o pomerne mladých ľudí, ktorí majú život pred sebou...

Schizofrénne ochorenie netvorí jednotnú skupinu, poznáme viaceré klinické formy a priebehové varianty. Najčastejšou formou je paranoidná schizofrénia, ktorá sa prejavuje bludnými pocitmi prenasledovania a halucináciami. Liečbu určuje lekár podľa prítomnosti príznakov a ich intenzity. Zohľadňujú sa i rôzne iné faktory: ako dlho sa pacient lieči, v akom štádiu je ochorenie rozvinuté, účinnosť ordinovanej liečby v minulosti, životný štýl. Liečba a jej dávkovanie nezávisí od pohlavia či hmotnosti pacienta. Psychiater postupuje podľa presne stanovených kritérií a hľadá vhodný liek alebo kombináciu liekov a výšku dávky. Je to proces, ktorý trvá určitý čas. V súčasnosti máme na Slovensku k dispozícii všetky najmodernejšie lieky, ktoré sú dostupné vo svete. Ide o tzv. atypické neuroleptiká. Tie sú pre pacientov výhodné nielen preto, že dokážu zvládnuť pozitívne príznaky schizofrénie, ako sú halucinácie a bludy, ale aj negatívne príznaky (spomalenosť, znížené vôľové vlastnosti). Máme teda k dispozícii účinnejšiu škálu liekov, ako to bolo pred 20 rokmi.

Typický obraz človeka užívajúceho psychiatrické lieky je, že je akoby ospalý, otupený, spomalený. V súčasnosti to teda neplatí?

To už dávno neplatí. Dnešné lieky dávajú pacientovi šancu, že jeho ochorenie sa dostane pod kontrolu bez toho, aby sa u neho prejavovali nežiaduce účinky liekov, ktoré boli prítomné u preparátov staršej generácie. Pacienti a ich blízki sa častokrát obávajú liečby na psychiatrii práve preto, lebo si myslia, že lieky pacientovi uškodia, že ho „vygumujú“, znížia mu intelekt a podobne. Preto odkladajú návštevu odborníka do tej chvíle, kedy ochorenie pacienta pohltí, je odklonený od reality natoľko, že nevie prežívať ani v prostredí svojej rodiny, kde sa predtým cítil bezpečne.

Negatívny vplyv na ľudí, ktorí potrebujú pomoc, majú aj antipsychiatrické filmy. V nich sú zdravotníci vykresľovaní ako zlé postavy, ktoré ničia pacientov injekciami a elektrošokmi. Spomeňme si napr. na Prelet nad kukučím hniezdom. Ide o umelecky majstrovské dielo, ale laický, amatérsky pohľad na problematiku psychicky chorých, na míle vzdialený od dnešnej reality. Voči liečbe na psychiatrii existujú predsudky, obávame sa nálepkovania, čo si ľudia pomyslia a podobne. Takýto postoj chorého poškodzuje. V ambulantnej praxi máme pacientov, ktorých liečba je natoľko účinná, že sa vrátili k svojmu pôvodnému životu – pracujú, starajú sa o rodinu, venujú sa záľubám a podobne. Laické okolie ani nemusí spozorovať, že ten konkrétny človek v minulosti trpel vážnou duševnou chorobou. Pre lekára je radosťou, ak sa ochorenie zvládne do bezpríznakového stavu, do tzv. remisie. Aj keď je schizofrénia závažné ochorenie, ktoré vyžaduje medikáciu psychofarmakami, vyhliadky pacientov sú neporovnateľne lepšie ako v minulosti. Ak sa ochorenie stabilizuje, môže byť klinicky zdravý mnoho rokov. Podmienkou je ale užívanie predpísanej medikácie, bez nej choroba opäť vzplanie. Samozrejme, jeho najbližší vedia, čo prekonal a že je dôležité, aby pravidelne užíval stanovenú liečbu, ale môže normálne fungovať a pre širšie okolie nemusí byť nápadný.

Aj v období klinického zdravia je potrebné, aby človek so schizofréniou užíval lieky?

Áno, bez liekov to nejde. Na toto ochorenie sa treba pozerať napríklad ako na cukrovku – je na celý život. Schizofrénia je podmienená nerovnováhou určitých látok v mozgu, tzv. neuromodulátorov, najmä zvýšenou tvorbou dopamínu. Ak jeho množstvo neregulujeme, hladina sa opätovne zvýši a znova vyvolá príznaky ochorenia. K dispozícii máme dva spôsoby podávania liekov – tabletkami, ktoré sa užívajú každý deň a niekedy aj viackrát denne, alebo injekciami. K moderným formám liečby patria depotné injekcie. Depot znamená niečo ako sklad. Účinná látka sa do tela dostane injekčne a postupne uvoľňuje po mnoho dní.

Pre koho sa hodí aký typ liečby?

Akútna fáza liečby zvyčajne prebieha formou hospitalizácie. Ak je pacient nepokojný, nebezpečný sebe alebo okoliu, prechodne pristupujeme k podávaniu injekcií, aby sme čo najrýchlejšie redukovali utrpenie pacienta a minimalizovali dopad na okolie. V najťažších formách ochorenia môžu byť chorí celkom odtrhnutí od reality, inak si vysvetľujú okolnosti, cítia sa byť prenasledovaní alebo za niečo vinní a podľa toho aj konajú. Ide o prípady, keď pacient pod vplyvom bludu alebo halucinácie sa snaží ublížiť sebe, odmieta sa stravovať a hrozí mu vyhladovanie, nespí a hrozí mu totálne vyčerpanie, prípadne stále niekam uteká, lebo sa cíti byť prenasledovaný, potrebuje sa schovať a podobne. Niekedy môže byť nevyspytateľným či agresívnym správaním chorého ohrozené aj jeho okolie. Vtedy nie je možné čakať na účinok tabletky, najmä vtedy, keď pacient odmieta liečbu, nakoľko sa necíti byť chorým. Keď akútna fáza pominie, začneme pacienta nastavovať na lieky najnovšej generácie. Atypické neuroleptiká totiž významne zlepšujú celkovú prognózu a sociálne fungovanie pacienta. Čiže v nemocnici je pacient vtedy, keď ochorenie znovu vzplanie a je potrebné upraviť liečbu a stabilizovať stav. Ak je stav ustálený, je možné podávať účinnú látku buď vo forme tabletiek alebo spomínanými depotnými injekciami. Výhodou tých druhých je, že pacient nemusí každý deň myslieť na to, aby nezabudol liek užiť, ale v stanovených intervaloch dochádza do ambulancie, kde je mu injekciu podaná.

Injekcií sa ale niektorí pacienti boja...

Rôzne výskumy zamerané na ľudí s chronickým ochorením skúmali, či naozaj dôsledne užívajú lieky. Nešlo pritom len o psychiatrických pacientov, ale ľudí s rozličnými chorobami. Ukázalo sa, že takmer polovica z nich nedodržiava stanovené intervaly alebo dávky užívania. Tým pádom ale ani najlepší liek nemôže dobre fungovať. Najmä v situácii, keď nepociťujú žiadne viditeľné ťažkosti, ľudia majú sklon experimentovať s liečbou. Povedia si – veď sa mám dobre, načo by som užíval lieky. Vynechajú týždeň, dva... a nepostrehnú, že stav sa im postupne začína zhoršovať, až kým neraz nie je neskoro. Mnohí ľudia, ktorí musia denne užívať lieky, tiež potvrdia, že moment užívania lieku je pre nich ťažký, pretože si musia pripomenúť svoju chorobu. Asi vás teda prekvapím, ale viacerí naši pacienti si naopak injekčnú depotnú liečbu pochvaľujú. Tá totiž účinkuje bez ohľadu na to, čo pacient práve zjedol alebo či dostal práve chrípku, nemusia na ochorenie myslieť.

Akým smerom sa vyvíjajú najnovšie typy moderných atypických neuroleptík?

Nové preparáty sa vyvíjajú k tomu, aby lepšie účinkovali, a zároveň mali čo najmenej vedľajších účinkov, a tiež aby pokrývali aj tzv.negatívne prejavy ochorenia. To znamená, aby pacient nebol utlmený, spomalený. Samozrejme, treba si uvedomiť, že tak ako sa nedá vymazať infarkt, ani schizofrénia sa liekmi nedá „vyzmizíkovať“. Bez nich by však pacienti nemohli normálne žiť v spoločnosti, nezvládali by bežné sociálne fungovanie. Je neporovnateľný rozdiel v tom, aké pokroky dosahujeme pomocou modernej liečby dnes a ako to bolo pred 15 rokmi, keď som nastúpila do praxe. Dôležité je nájsť vhodný preparát, ktorý bude u daného pacienta fungovať, a vytitrovať optimálnu dávku účinnej látky. Pri posudzovaní možných vedľajších účinkov sa vychádza z klinického obrazu a laboratórnych vyšetrení, ktoré sa priebežne robia, a z benefi tu, ktorý liek chorému prináša. Depotné injekcie novej generácie majú variabilné dávkovanie od dvoch do štyroch týždňov. To je pre mnohých pacientov výhodné, pretože v týchto intervaloch dochádzajú na pravidelné ambulantné kontroly. Napríklad najnovší preparát sa užíva iba raz mesačne s tým, že po aplikácii injekcie môže ísť pacient hneď domov. Nepotrebuje teda doprovod a nemusí čakať v ambulancii tri hodiny na pozorovanie a prejav prípadných nežiaducich účinkov injekcie.

Aká je prognóza kvality života človeka so schizofréniou?

Závisí to od rôznych okolností. Okrem klinickej formy schizofrénie napríklad aj od toho, nakoľko je pacient dôsledný v liečbe, alebo či má podnetné zázemie. Ľudia s týmto ochorením majú totiž zníženú schopnosť znášať psychickú záťaž. Ideálne je, ak majú zázemie v podobe rodinných príslušníkov, ktorí pre nich predstavujú istotu a vedomie, že nie sú na všetko sami. Veľa našich pacientov žije s rodičmi, nakoľko si pre ochorenie nestihli založiť rodiny, alebo o partnera prišli po prepuknutí ochorenia. Prax ukazuje, že ak je pacient obklopený chápavým okolím, jeho prognóza je veľmi dobrá.

V akom štádiu ochorenia k vám najčastejšie pacienti prichádzajú?

To je individuálne. Často pacientov privádzajú ich príbuzní. Niekedy je to potom, ako bol daný pacient dva – tri roky doma a blízki sa začali oňho obávať až vtedy, keď sa prestal umývať a bol zabarikádovaný v izbe so stiahnutými roletami, lebo sa všetkých bál. Sú ale aj také rodiny, kde si všimnú, že pacient je plačlivý, nemá chuť žiť, zvláštne reaguje na udalosti a podobne. Teda skôr než sa choroba dostane do naozaj vypuklého štádia. Stáva sa, že pacient k nám príde v tzv. prodrómoch. Ide najmä o úzkostné stavy s určitou symptomatikou, ktorá naznačuje schizofréniu. Psychiater na základe vyšetrení vie stanoviť, že nejde o čistú depresiu alebo úzkosť, ale že môže ísť o ochorenie z okruhu schizofrénie, ktoré sa prejaví v typických príznakoch oveľa neskôr. Pacient je nastavený na liečbu, dispenzarizovaný v ambulancii, pravidelne v kontakte so psychiatrom. Prax aj štúdie potvrdzujú, že čím skôr ochorenie podchytíme a liečime, tým sú lepšie výsledky a prognóza do budúcnosti. Našťastie, na Slovenku máme sieť psychiatrických zariadení, ktoré veľmi dobre fungujú. Oproti zahraničiu máme výhodu bezplatnej liečby, a tak sa k pacientom nepristupuje podľa toho, koľko majú peňazí alebo akú poistku.

Viete po rokoch praxe odhadnúť, kto bude „dobrý“ alebo „zlý“ pacient v tom zmysle, že bude dodržiavať určenú liečbu?

Je to individuálne. Formou edukácie pracujeme s chorými aj ich príbuznými – vysvetľujeme, apelujeme. Máme pacientov, ktorí sú mladí, vzdelaní, opakovane liečení, a predsa si nepripustia, že naozaj potrebujú dlhodobú liečbu, neustále vysadzujú lieky... Pre nich je ideálna depotná forma liečby.

Ak by ste mali na pacientov alebo ich blízkych nejako apelovať – v čom by sa mali zlepšiť, zmeniť?

Aby toto ochorenie nepodceňovali. Ide o celoživotné ochorenie, ktoré vyžaduje medikáciu. Treba byť disciplinovaný v užívaní, dodržovať intervaly kontroly stanovené odborníkom. Ak sa aj vyskytnú nejaké nežiaduce účinky, treba vyhľadať lekára a povedať mu o nich. Niekedy sa s diagnózou nevie zmieriť pacient, inokedy ju nie sú schopní prijať jeho blízki. Ani jeden z nich si pritom neuvedomuje, že neustálym spochybňovaním diagnózy a vynechávaním liečby bránia zlepšeniu celkového stavu. A ak by som mohla apelovať na zdravú populáciu, tak určite by som zdôraznila nebezpečenstvo užívania drog. Marihuana a pervitín nespôsobujú schizofréniu, ale u človeka, ktorý na ňu má genetickú predispozíciu, ju môžu vyvolať. Inými slovami, za normálnych okolností by daný mladý človek mohol byť zdravý, no droga je tým spúšťačom, ktorý naštartuje chorobu, aká by sa u neho nikdy nemusela prejaviť.

Súvisiace témy:

Duševné poruchy, psychológia, psychiatria, terapia, Neurológia, mozog, myseľ, Pacientsky život, Rozhovory

(Počet prečítaní : 3713)

pošli na vybrali.sme.sk