Neschopnosť prežívať radosť, sa nazýva anhedónia. Zdanlivo banálna vec, no ľuďom trpiacim touto poruchou dokáže poriadne zamávať so životom.
Veď čo je to za život, keď vás nič nebaví, a dianie akoby plynulo mimo vás?
O anhedónii sme sa rozprávali s MUDr. Zuzanou Janíkovou, primárkou Psychiatrického oddelenia v NsP v Liptovskom Mikuláši.
Čo vlastne možno pokladať za anhedóniu? Pravdepodobne je to vážnejšie, než iba stav, keď nevstaneme ráno z postele so zvolaním: „Juchúú, pondelok!“…
Niekedy si ľudia pletú nechuť do niečoho alebo nezáujem o niečo, a anhedóniu ako takú. Rozdiel vysvetlím v širších súvislostiach.
Hedonista je človek, ktorý je pôžitkár, užíva si napríklad jedlá, zážitky, ktoré má rád. A slovo anhedónia pochádza z gréckeho an-hedone, čiže „bez pôžitku“. Anhedónia znamená stratu potešenia. Často sa takto prejavuje depresia. Človek s anhedóniou dokáže viac či menej fungovať v živote, no chýba mu pocit uspokojenia, radosť zo života. Jeho dni ubiehajú akosi mechanicky, bez „farebnosti“ rôznych pocitov a ich prežívania.
Dá sa v tomto prípade rozhodnúť, či bolo prvé „vajce, alebo sliepka“? Teda, najprv sa ukáže strata potešenia, ktorá sa prehĺbi do depresie, alebo človek najprv upadne do depresie a aj keď sa z nej ako-tak dostane, ostane mu anhedónia?
Anhedónia je príznak. Prejavuje sa tým, že človeka netešia veci, ktoré mu predtým prinášali veľkú radosť. Stratí potešenie napríklad zo športu, z nejakého koníčka, zo stretávania sa s blízkymi ľuďmi, zo sexuálnych aktivít, z hudby atď.
Jadrovým príznakom depresie je práve anhedónia. Depresia sa teda prejavuje stratou záujmu, ale aj smutnou náladou, neschopnosťou motivovať sa k nejakej aktivite, apatiou… Anhedónia sa však môže vyskytovať aj v iných situáciách, či pri iných poruchách: často ju majú ľudia s psychotickými poruchami, trpiaci stresovými poruchami, ľudia preťažení, neraz aj ľudia, ktorí sa liečia z nejakej závislosti.
Anhedónia sa vraj môže vyskytnúť aj u ľudí, ktorí majú napríklad chronické neurologické ochorenia.
Áno. Tým sa dostávame k podstate tohto ochorenia. Ukázalo sa totiž, že niektoré lieky dokážu dobre vplývať na anhedóniu, a tieto zistenia sa potvrdili aj rôznymi zobrazovacími vyšetreniami. Zistilo sa, že ruka v ruke s anhedóniou ide nedostatok dopamínu, noradrenalínu a niektorých iných neurotransmiterov v mozgu.
Dopamín hrá hlavnú úlohu pri pocitoch spojených s prežívaním, motiváciou a pocitom odmeny. Noradrenalín sa zasa viac spája s aktivitou. Viaceré neurologické ochorenia, ktoré sa spájajú s nedostatkom dopamínu, sa preto prejavujú aj ako anhedónia.
S nedostatkom dopamínu v tele sa spája – napríklad –Parkinsonova choroba, a ako vieme, zatiaľ nie je možné, vyliečiť ju. Dá sa nejako pomôcť aspoň ľuďom s anhedóniou?
Toho, čo by mohlo teoreticky fungovať konkrétne na anhedóniu, je pomerne veľa. Sú to napríklad stimulanciá, dopamínoví agonisty, rôzne typy antidepresív, ktoré majú aj dopaminergnú a noradrenergnú aktivitu a podobne. O účinku všetkých vymenovaných liekov si však treba pohovoriť podrobnejšie. Napríklad, stimulanciá nie je možné užívať dlhodobo, lebo na ne vzniká závislosť.
Antidepresíva sa delia do rôznych skupín podľa mechanizmu účinku. K najznámejším patria tzv. SSRI a SNRI. Písmená S a N v týchto skratkách označujú hlavné látky, ktorých hladinu tieto lieky ovplyvňujú – teda serotonín a noradrenalín. Antidepresíva skupiny SSRI dobre fungujú na zmiernenie úzkosti. Niekedy však pozorujeme, že miernia nielen úzkosť a výkyvy v nálade, ale oplošťujú afektivitu ako takú.
Predstavte si, že prežívate silnú úzkosť, obavy a podobne. Tieto lieky vám pomôžu v tom, že vás týchto nepríjemných pocitov zbavia a prinesú úľavu, ale môžu čiastočne oploštiť aj pozitívne pocity. Niektorí pacienti hovoria, že sú radi bez trápenia a smútku, ale nedokážu sa tešiť z vecí, ktoré ich predtým bavili. Vtedy treba posúdiť, či to môže byť spôsobené danými antidepresívami, alebo či ide o zvyškový prejav depresie, ktorá nie je dostatočne liečená.
Významnú úlohu tiež môže hrať konkrétne dávkovanie lieku. Sú napríklad antidepresíva, ktoré v nižších dávkach pôsobia skôr na serotonergnú aktivitu a vo vyšších majú vplyv aj na noradrenalín, čiže môžu viac aktivovať.
Asi je teda dôležité vedieť, ako rýchlo po nasadení antidepresív by sa malo prejaviť zlepšenie…
Prvé vyhodnotenie sa zvyčajne robí po 3 až 6 týždňoch od nasadenia liečby. Vtedy sa zisťuje, či liek pomáha, či je potrebné upraviť jeho dávkovanie alebo skúsiť takú kombináciu, ktorá by účinkovala aj na iné systémy, podľa toho, čo pacient potrebuje. V prípade, že je u pacienta pretrvávajúca anhedónia, je to zvýšenie dopamínu a noradrenalínu v niektorých oblastiach mozgu. Našťastie, v súčasnosti máme k dispozícii moderné lieky s novým mechanizmom účinku, ktoré sú z hľadiska účinku schopné pomôcť.
Z pohľadu prvej voľby antidepresíva predstavujú trochu problém tzv. indikačné obmedzenia, ktorými sa musíme riadiť pri predpísaní liečby, ide skôr o ekonomické obmedzenia liečby, než indikačné. Keďže najnovšie preparáty často patria do skupiny liekov druhej voľby, neraz prejde dlhší čas, kým sa k nim pacienti dostanú.
Aký je váš názor na alternatívne terapie anhedónie alebo ľahkej depresie, ako napríklad na známe americké heslo „fake it till you make it“ – čo znamená „predstieraj dobrú náladu, kým ťa naozaj nepremkne“? Vo východných kultúrach som zasa počula o tzv. terapii smiechom, pri ktorej sa ľudia začnú cielene nahlas smiať, hoci im nič nie je smiešne. Po pár minútach takejto terapie, sa vraj naozaj úprimne rozosmejú, už len nad tým, ako komicky pri tom vyzerajú…
Môj názor je taký, že všetko, čo niekomu pomáha, je fajn. Určite je skupina ľudí, pre ktorých sú takéto alternatívne prístupy prospešné. Nie sú teda škodlivé. Avšak, zmeniť biologickú podstatu vážneho psychiatrického problému alebo hlbokej depresie, je týmto spôsobom veľmi ťažké. Aj tradičná psychoterapia je osožná, pretože môže pomôcť trpiacemu človeku prestaviť niektoré hodnoty, ktoré ho zbytočne ťažia. Napríklad aj „obyčajné“ fyzické cvičenie, je ako doplnok liečby veľmi dobré, pretože pomáha vyplavovať endorfíny, ľudovo známe ako hormóny šťastia. Všetky tieto terapie však vnímam ako doplnkovú liečbu, pokiaľ sa bavíme o skutočnej depresii.
Kedy by sa mal podľa vášho názoru človek odhodlať a vyhľadať odbornú pomoc a kedy to ešte dokáže zvládnuť sám, povedzme takýmito alternatívnymi prístupmi?
V praxi sa ešte stále stretávam s tým, že ľudia majú predsudky voči psychiatrii. Nezriedka sa teda poriadne vytrápia, a až keď sú naozaj v koncoch, nechajú si odporučiť odborníka od nejakého známeho, ktorý s ním už mal skúsenosti. Veľmi často ani neveria, že existuje cesta, ako im pomôcť. A potom, keď im liečba zaberie, sú prekvapení a ľutujú, že neprišli skôr, že si mohli ušetriť veľa zbytočného trápenia.
Pokiaľ ide o to, kedy vyhľadať pomoc, malo by to byť vo chvíli, keď už nejde o prchavý pocit nezáujmu alebo únavy zo života, ale dlhodobejší stav, ktorý nás valcuje a negatívne mení naše bežné fungovanie v práci a v súkromí. V súčasnosti žijeme v náročných časoch, a odbornú pomoc potrebuje a vyhľadáva aj veľa šikovných, úspešných ľudí, ktorí sa tým možno navonok nechvália. Varovným signálom by malo byť napríklad to, keď si vyťažený človek konečne urobí voľno a ide sa venovať obľúbenej aktivite, no aj tak mu to neprináša potešenie.
Niektorí ľudia sa boja liečby aj preto, aby sa na nej nestali závislými. Ako dlho teda treba užívať takúto liečbu – a je možná závislosť?
Treba povedať, že sú ľudia, ktorí majú natoľko porušenú systémovú rovnováhu, a majú aj genetickú predispozíciu na tento typ porúch, že u nich bude potrebná dlhodobá liečba antidepresívami, aby udržali nad svojou depresiou kontrolu. To ale nie je závislosť od antidepresív, ide u nich o chronické ochorenie, ako napríklad vysoký tlak alebo cukrovka, ktoré treba mať pod kontrolou.
Druhú, veľkú skupinu pacientov predstavujú ľudia, ktorí potrebujú antidepresíva na to, aby prekonali určité ťažké obdobie, a po pár týždňoch alebo mesiacoch lieky postupne vysadia. Závislosť od antidepresív takto nevzniká, a hoci v psychiatrii sú lieky, od ktorých môžu byť pacienti závislí, antidepresíva k nim nepatria.
Naopak, stáva sa, že si pacienti snažia pomôcť z depresie inými liekmi, často benzodiazepínmi, od ktorých si (bez kontroly lekára) môžu vytvoriť závislosť, ale depresiu to nevyrieši. Preto by sa mali vykašľať na predsudky, a ísť za ľuďmi, ktorí s tým pracujú, pre ktorých je to každodenný chlebíček.
Ilustračné fotografie
Tento článok vyšiel v tohtoročnom Neuro magazíne číslo 3-4. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.
