Click here! Anna Šmehilová: Nepočujúci ľudia sú veľmi priami

Anna Šmehilová: Nepočujúci ľudia sú veľmi priami

Zdieľaj
0
Interview| |
Anna Šmehilová nepočujúci ľudia Effeta

EFFETA – Stredisko svätého Františka Saleského, poskytuje ľuďom so sluchovým postihnutím pomoc pri riešení problémov v kolobehu každodenného života.

EFFETA sľubuje všetkým, ktorí dobre nepočujú, alebo je ich sluch nezvratne poškodený, že s nimi sa nikto nebude cítiť handicapovaný, ale v plnej miere akceptovaný a rešpektovaný.

O tom, ako „beží“ život organizácie, sme sa rozprávali s jeho odbornou garantkou, PhDr. Annou Šmehilovou, PhD. (na fotografii).

Ako hodnotíte úroveň integrácie ľudí so sluchovým postihnutím v Slovenskej republike? Myslíme my, ostatní, na nich, a myslí na nich štát?

V našej spoločnosti naozaj môžeme hovoriť len o integrácii. Ale chce to už o čosi viac. Potrebujeme inkluzívne prostredie, ktoré by bolo fyzicky aj sociálne prístupné pre všetkých, vrátane ľudí so sluchovým postihnutím. A to na Slovensku ani zďaleka nemáme.

Chvalabohu sme sa otvorili ako spoločnosť a začíname vnímať, že medzi nami žijú ľudia so zdravotným postihnutím, ale naša spoločnosť nie je ešte citlivá na ich potreby. Všetky služby, či podporu, spoločnosť často vníma ako nejaký naštandard, niečo, čo je navyše. Ale pritom by to malo byť vnímané ako tvorba podmienok pre slušný a normálny život tých, ku ktorým osud nebol až taký prajný, ako k tým bez zdravotného postihnutia.

Pre nepočujúcich je to najmä prístup ku komunikácii a k informáciám. A v tejto oblasti, aj keď sa slimačím tempom posúvame, ešte naozaj je čo robiť.

O akom počte ľudí hovoríme? Existujú relevantné údaje?

Neexistujú žiadne relevantné štatistické údaje, či monitoring, koľko presne žije ľudí so sluchovým postihnutím na Slovensku. Môžeme vychádzať len z expertných odhadov, ktoré tvrdia, že ľudí so sluchovým postihnutím ­– so všetkými stupňami sluchového postihnutia – je približne 3 – 5 % z celkovej populácie. Ale do tejto skupiny patria všetci, aj tí, ktorí vzhľadom na vysoký vek počujú horšie.

Ľudí, ktorí majú stratu sluchu vyššiu ako 61 decibelov (t.j., že nie sú schopní vnímať hovorenú reč sluchom), je približne 0,9 % z populácie, a ľudí, ktorí vo svojej komunikácii využívajú výhradne posunkový jazyk, je približne 0,2 %. Takže nehovoríme veru o hŕstke ľudí, ale o naozaj podstatnej časti Slovákov.

Anna Šmehilová nepočujúci ľudia Effeta

Medzi vašimi klientmi sú aj takí, ktorí stratili sluch počas života. Ako sa to najčastejšie stáva?

Približne v 25 % ide o negenetické a v ďalších 25 % neznáme príčiny straty sluchu. Najčastejšími dôvodmi negenetických príčin poruchy sluchu sú najmä infekcie, hlavne počas novorodeneckého a detského veku, zápalové choroby nervovej sústavy, ktoré úzko súvisia so sluchom, nízka pôrodná hmotnosť dieťaťa, nežiaduce účinky liekov, nadmerný hluk alebo úraz.

Hovorí sa, že nepočujúci ľudia majú výrazne rozdielny pohľad na svet. V čom sú iní?

Nepočujúci sú v medzinárodnom kontexte považovaní za kultúrnu a jazykovú menšinu. A preto sa často môžeme stretnúť s veľkým písmenom “N”, ktoré označuje nepočujúcich. Podľa odborníkov, ľudský mozog nie je predurčený len na hovorenú formu jazyka. Jazyk existuje v mysli, bez ohľadu na jeho vonkajšiu podobu či formu. A preto – posunkový jazyk je s hovoreným úplne rovnocenný. Avšak, posunkový jazyk sa kóduje úplne odlišne, ako ten hovorený. Preto je častokrát hovorený jazyk a jeho písaná podoba nezrozumiteľná nepočujúcim používateľom posunkového jazyka. Slovenský text síce prečítať vedia, ale často len technicky, nie s porozumením. A ich písomný prejav sa zdá počujúcim agramatický, avšak je len napísaný v gramatike posunkového jazyka.

Nepočujúci ľudia sú nesmierne priami. A preto nás ich “neohrabaná” úprimnosť môže vykoľajiť. Posunkový jazyk nepozná vykanie, a môže sa stať, že nám nepočujúci – hneď pri prvom kontakte – začnú tykať. Majú inú formu humoru, postavenú na vizuálnom vnímaní. Nevnímajú svoju hluchotu ako chorobu, ale ako formu inej podoby komunikácie a dorozumievania sa.

Vedia vás ešte prekvapiť, zaskočiť?

Určite áno, aj keď si vždy poviem, že mňa už nič neprekvapí. Ale vždy sa niečo nájde.

Dnes sú nepočujúci na tom lepšie, než – povedzme – pred 30 rokmi. Existujú prístroje na sprostredkovanie zvuku, rôzne počítačové aplikácie… Alebo to funguje iba na „západe“?

Áno, existuje už moderná technológia načúvacích prístrojov. Ani by ste neverili, ako možno kvalitným načúvacím aparátom a správnym nastavením sluchu, už u bábätiek, vytvoriť predpoklad na správne osvojenie reči a vnímanie sluchom v neskoršom veku. Mňa samu prekvapili výsledky niektorých detí, aj tu na Slovensku. Problém však je, že naše zdravotné poistenie nereflektuje tieto moderné technológie, ktoré aj o čosi viac stoja. A tak sa o moderných načúvacích prístrojoch častokrát ani rodičia nedozvedia, alebo si ich z vlastného vrecka dovoliť nemôžu. Je to premárnená šanca na samostatnejší a kvalitnejší život týchto detí.

V súčasnosti vznikla aj silná iniciatíva počujúcich rodičov, ktorí bojujú za lepšie podmienky pre svoje nepočujúce deti. Treba si uvedomiť, že pokiaľ týmto deťom nedáme maximum v ranom veku, stratia najdôležitejšie obdobie pre svoj správny vývin. A ten by mal byť stredobodom záujmu aj nášho štátu.

Anna Šmehilová Effeta nepočujúci ľudia

Niektoré vaše projekty, a nie je ich málo, idú priamo na podstatu veci. Spomeňme len „Aj my chceme žiť doma“, alebo „Nauč sa posunok, aby sme si rozumeli“. Kto ich vymýšľa, pripravuje?

Autorkou práve týchto projektov som ja. Je to reflexia na potreby vyplývajúce z praxe. My s ľuďmi so sluchovým postihnutím žijeme každodenný život. Medzi nimi. A vieme, čo ich trápi a čo by potrebovali. Veľa sa spolu rozprávame a diskutujeme. A práve prostredníctvom takýchto projektov sa snažíme vytvárať lepšie podmienky na kvalitnejší život pre ľudí so sluchovým postihnutím, snažíme sa zaujímavou a pútavou formou robiť medzi počujúcimi osvetu. Tej nikdy nie je dosť.

Nechávate sa inšpirovať podobnými projektmi zo zahraničia? Udržiavate medzinárodné kontakty?

Určite áno. Naša organizácia od začiatku spolupracovala a spolupracuje s organizáciami zo zahraničia. Nemusíme tak vymýšľať vymyslené a objavovať objavené. Máme krásne príklady zo zahraničnej praxe, kde starostlivosť a podpora nepočujúcich krásne funguje už roky. Môžeme sa tak inšpirovať a vylepšovať naše služby. Mnoho príkladov sme našli v Holandsku, Nórsku, ale aj v Česku.

Je finančne nákladné, udržiavať v chode organizáciu, ako je tá vaša?

Finančná udržateľnosť poskytovaných služieb organizácie je naozaj nesmierne náročná. Každý, kto pracoval alebo pracuje v treťom sektore, vie, aké je to náročné. Financovanie sociálnych služieb je na Slovensku dlhodobo poddimenzované, a špeciálno-pedagogické intervencie financované len na 88 %. Naša organizácia sa však snaží, aby naši klienti a ich rodiny na služby a intervencie nemuseli doplácať. Už aj tak majú ťažkú finančnú situáciu. Preto sa snažíme hľadať ďalšie zdroje spolufinancovania. Okrem iných, je nám nesmierne nápomocný Nadačný fond Telekom s Nadáciou Pontis.

Čo robíte vo voľnom čase? Ako si dobíjate „baterku“?

Mám neuveriteľnú rodinu. Navzájom sa nesmierne podporujeme. A tiež máme úžasného psíka, fenku-retrievera Eli. Takže ma dobíja ona. Je to úžasný psík, s ktorým som vonku, ako často sa len dá, a ktorý sa nechá objímať. A tak, popravde, je to moja osobná terapeutka. Objímajúca Eli.

Na záver – ako sa s vami môžu skontaktovať ľudia, ktorým ste sa práve zapáčili?

Nech nás neváhajú kontaktovať. Všetky informácie aj kontakty nájdete tu: www.effeta.sk

Fotografie: Anna Šmehilová (súkromný archív), ilustračné (shutterstock.com)

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií

Biologická liečba