Elektívny mutizmus – diagnóza, o ktorej sa nehovorí

Zdieľaj
0
|

Elektívny mutizmus je porucha komunikácie, pri ktorej dieťa nemá poškodený centrálny nervový systém ani orgány reči, no nie je schopné komunikovať so svojím okolím. Je to „strata reči“, podmienená psychicky, najmä u detí, ktoré

elektívny mutizmus

Elektívny mutizmus je porucha komunikácie, pri ktorej dieťa nemá poškodený centrálny nervový systém ani orgány reči, no nie je schopné komunikovať so svojím okolím.

Je to „strata reči“, podmienená psychicky, najmä u detí, ktoré sa javia ako úzkostné, alebo veľmi hanblivé.

O elektívnom mutizme (EM) hovoríme vtedy, ak súvislá mlčanlivosť trvá dlhšie ako jeden mesiac po adaptácii na nové prostredie. Poruchu je potrebné podchytiť včas, keďže práca s mutistickým dieťaťom vyžaduje veľkú trpezlivosť, a je dlhodobá.

Pri liečbe elektívneho mutizmu nie je obvyklé používanie liekov. Naopak, vyžaduje sa citlivý terapeutický prístup odborníkov, ktorí majú s liečbou EM skúsenosti. Môže ísť o psychológa či špeciálneho pedagóga, v škole alebo v špecializovaných pracoviskách.

Mutizmus patrí k neurotickým poruchám reči (môže sa objaviť aj pri psychotických problémoch). Ide o narušenie komunikačnej schopnosti, pri ktorom dochádza k strate artikulovanej reči. Mutizmus vo všeobecnosti znamená neprítomnosť alebo stratu rečových prejavov.

Elektívny (výberový) mutizmus je prechodný stav, keď dieťa nerozpráva a neodpovedá na otázky, ale môže reagovať pohybom alebo gestom. Je to zvláštny problém, pri ktorom sa úplne vyvinutá reč prejavuje v prítomnosti určitých osôb, a je potláčaná v prítomnosti iných.

Pri pátraní po príčinách mutizmu, sa takmer vždy dospeje k viacerým okolnostiam, ktoré boli spúšťacím mechanizmom. Čím je dieťa labilnejšie, tým miernejšia trauma stačí na to, aby vyvolala silnú stresovú reakciu organizmu, ktorá zablokuje reč.

elektívny mutizmus matka otec rodina

V súvislosti s vymedzením možných príčin EM, sa do popredia často dostávajú rodinné faktory, úzko súvisiace s rodinnou atmosférou, komunikačnými stratégiami (používanými rodičmi), ako aj celkovým výchovným štýlom.

Pre rodiny s elektívne mutistickým dieťaťom je mnohokrát typický strach dieťaťa z odlúčenia od matky. Matky sú posudzované ako priveľmi ochraňujúce alebo dominantné. Naopak, otcovia sú popisovaní ako pasívni, ľahostajní.

Problém s mutizmom, sa u dieťaťa spravidla prvýkrát objaví v škôlke. Samozrejme, môže sa objaviť aj neskôr, napríklad pri nástupe do školy, alebo v puberte.

Pokiaľ si rodičia alebo pedagógovia všimnú u dieťaťa, že v istých situáciách, alebo s istými ľuďmi prestalo komunikovať (alebo ani nezačalo), mali by tejto situácii venovať pozornosť. Môže, pochopiteľne, ísť o prejavy hanblivosti, ktoré po istom čase opadnú (dieťa sa adaptuje na kolektív). No v prípade opakujúcich sa mutistických prejavov, je vhodné obrátiť sa na odborníkov.

Problém mutistického dieťaťa je v škole často závažnejší, než v škôlke. Deti trpia nedostatkom sebavedomia, nedokážu sa prejaviť (odpovedať pred triedou). Preto je dôležité, aby sa ich problém riešil včas, a problémy sa nenabaľovali.

Elektívny mutizmus – diagnostika a terapia

Deťom, u ktorých sa objaví problém s mutizmom, sa venujú rôzni odborníci: detský psychológ, psychiater, logopéd, a aj foniater. Elektívny mutizmus postihuje približne 0,1 % detskej populácie, trpia ním o niečo častejšie dievčatá, než chlapci, ale rozdiel nie je významný.

Odborníci hovoria, že mutizmus pozorujú u detí, ktorých nervová sústava zrelosťou nezodpovedá ich biologickému veku, u detí s prejavmi ADHD, a tiež u detí, ktoré zažívajú dlhodobý stres, alebo prežili nejakú traumatickú skúsenosť. Nevyhnutnou súčasťou úspešnej terapie je aj zapojenie najbližšej rodiny.

Jednou z najčastejšie používaných metód liečby je kreslenie. Sprievodné sú:

elektívny mutizmus kreslenie

Hrová terapia dáva dobrý priestor na intervenciu pri riešení elektívneho mutizmu, pretože vytvára bezpečný a akceptujúci vzťah medzi dieťaťom a hrovým partnerom, kde je akceptované jeho mlčanie.

Opakujúce sa výzvy matky smerom k dieťaťu, aby niečo povedalo, zvyšujú tendenciu dieťaťa, nereagovať žiadnym spôsobom. Akceptovanie mlčanlivosti dieťaťa zo strany matky (alebo inej blízkej osoby), vytvára priestor pre spontánnejšie reagovanie dieťaťa, spočiatku aj vo forme neverbálnych spôsobov komunikácie.

Odborníci odporúčajú rodičom

  • Akceptujte mlčanie dieťaťa, a nenúťte ho, aby čokoľvek hovorilo.
  • V kontakte s dieťaťom buďte verbálne aktívni, pokúste sa reflektovať správanie a emócie dieťaťa („zdá sa mi, že si nahnevaný – smutný – veselý…“).
  • Buďte „nevšímaví“ voči akýmkoľvek pozitívnym posunom v prejavoch dieťaťa (prvé slová, spontánna aktivita), považujte ich „za samozrejmosť“. Netreba híkať:„No skvelé! Super! Konečne si niečo povedal…“.
  • Naučte sa spoločne s dieťaťom, ako by mohlo bezpečne ventilovať negatívne prežívanie. Tieto deti často dlhodobo prežívajú napätie z toho, aby sa adekvátne vyjadrili. Potom sa môžu prejaviť zlostným výbuchom – v nevhodnom čase a na nevhodnom mieste. Potrebujú si preto nájsť svoj spôsob, ktorý ich nevystraší, a bude akceptovateľný okolím (udriem do boxovacieho vreca, nie do rodiča…).
  • Vždy je dobré, poradiť sa s odborníkompracovať spoločne ako tím. Každé piate dieťa na Slovensku má neurotické a citové poruchy. Na deti s neurózami, depresiami, úzkosťou a strachom, ani nepomyslíme. Vyrážky, soplíky, alergie, kašeľ, horúčky – to berieme smrteľne vážne. To, že by dieťa trpelo duševne, nám ani nenapadne. Prečo je duša dieťaťa pre mnohých dospelých stále vzdialeným vesmírnym tajomstvom?

Temperamentné ranené vtáča

Keď Natálka nastúpila do škôlky, bola veselá, sebavedomá a temperamentná. Trocha fixovaná na mamu, asi ako väčšina detí v jej veku.

Spočiatku rozprávala tichšie, ale komunikovala (išlo o škôlku dvojjazyčnú). Pani učiteľka ju trikrát za sebou fyzicky potrestala, dieťa sa uzavrelo, a prestalo s učiteľkou rozprávať.

Narodil sa súrodenec, rodina odchádzala za prácou do zahraničia. Dievčatko nastúpilo do školy v zahraničí, bolo nadšené, cudzinke tam vychádzali v ústrety.

Neskôr sa rodina vrátila na Slovensko. Natálka prestúpila do štátnej školy, a začali sa problémy. Nasledoval kolotoč vyšetrení – foniatria (na vylúčenie hluchoty), psychologické, špeciálno-pedagogické, psychiatrické vyšetrenia. Natálka nimi prešla bez komunikácie, avšak s nadpriemernými výsledkami. Testy splnila v norme.

Intelektuálny potenciál mala v pásme vyššieho priemeru. Diagnóza znela: elektívny mutizmus. Odborníci odporučili dieťaťu integráciu do bežnej školy, so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

elektívny mutizmus dievča šikana v škole

V škole sa dievča neprejavuje, mlčí, doma je hlasitáakčná – ako uragán. Prvá pani učiteľka je vynikajúca, rešpektuje osobnosť dieťaťa. Natálka nečíta, vyjadruje sa len písomne, mamina každý týždeň nahráva na diktafón povinné texty na čítanie, pani učiteľka vo voľnom čase počúva nahrávky.

V druhom ročníku dievčatko spolužiaci šikanujú, dve triedy sa zlúčia do jednej. Natálku drží v triede nad vodou jej jediná kamarátka. Tretíkrát zmena učiteľky, a dieťa si znovu zvyká, začína potichu komunikovať aj s triednou. Triedna nechtiac prezradí tajomstvo, stratí tak u nej dôveru. Natálka sa znovu uzavrie.

Školský systém je napriek snahe pedagógov nastavený na vyučovanie “bezproblémových“ detí. Natálka sa dostáva do starostlivosti detských psychiatrov. Lieky, ktoré jej predpíše lekár, síce vylepšia náladu, ale primárny problém neriešia.

Milujúci rodičia s ňou obiehajú odborníkov, učiteľov. Neustále vysvetľujú, že nemajú doma mimozemšťana, ale len ranené vtáča, ktoré potrebuje lásku a čas…

Druhý stupeň je ťažší, na každý predmet iný učiteľ. Vyťažení pedagógovia nemajú toľko času na individuálny prístup k dieťaťu, prosia rodičov, aby v záujme Natálky zmenili školu. Mama s dcérou navštívia inú školu, slečna bez problémov rozpráva, s logopedičkou aj psychologičkou rozpráva bez chyby.

Odborníci odporúčajú pristupovať v škole k dieťaťu citlivo a láskavo, často chváliťhodnotiť aj malé úspechy, pomôcť pri rozširovaní škály záujmov.

V zahraničí rodičia Natálky na vlastnej koži zažili, ako ju v škole prijímali, rozvíjali jej umelecké vlohy. U nás to, žiaľ, pokrivkáva.

Čo myslíte, nemali by sme takto podporiť každé dieťa?

elektívny mutizmus chlapec

Zaznamenané problémy detí s elektívnym mutizmom

  • Emocionálne: neschopnosť prejaviť emócie, na dieťa netypická vážnosť, úzkosť – hryzenie do pier, nehybný postoj, schúlený sed, sklonená hlava; odmietanie jedla mimo domova; somatizácia – bolesti hlavy, časté choroby, obhrýzanie nechtov, pomočovanie, strach z nových aktivít.
  • Nenáležité prejavy pri hre: fyzické ubližovanie hrovému partnerovi, odhadzovanie hračiek, extrémne reakcie na vlastný neúspech v hre.
  • Problémy v sociálnej komunikácii a interakcii: ignorovanie snahy o nadviazanie kontaktu v hre, málo kamarátov, obavy prehovoriť pred autoritou či skupinou, negativizmus, provokačné správanie.
  • Ťažkosti v sebapresadzovaní: nedostatok spontánnosti v reagovaní, nerozhodnosť v hre a vo voľbe toho, s čím sa dieťa bude hrať; váhanie, čo urobiť; prehnaná opatrnosť v pohybových prejavoch.

Ilustračné fotografie

Tento článok vyšiel v tohtoročnom Neuro magazíne číslo 3-4. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.


Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií