Erika Litváková: Zimu prežijem aj vďaka ľubovníku s medovkou

Zdieľaj
0
|

Jej profesiou je fotografovanie. Ako sama hovorí, „Vedieť fotografovať znamená, vedieť vidieť.“ Vyštudovala fotografiu, a aj keď sa sporadicky venovala aj iným povolaniam, fotografii ostala verná. Pôsobí ako garant

Jej profesiou je fotografovanie. Ako sama hovorí, „Vedieť fotografovať znamená vedieť vidieť.“ Vyštudovala fotografiu, a aj keď sa sporadicky venovala aj iným povolaniam, fotografii ostala verná. Pôsobí ako garant rekvalifikačného vzdelávania v oblasti digitálnej fotografie. Publikovala v rôznych slovenských aj zahraničných periodikách, venovala sa tiež knižnému dizajnu. Je zakladateľkou a spolumajiteľkou bratislavského Salónu fotografie. Rozprávame sa s Erikou Litvákovou.

 

Erika, čo robíte denne pre zdravie?

Narodila som sa na Svetový deň zdravia. To nestačí? Ale vážne, deň začínam duševnou hygienou, tá je rozhodujúca. Keď sa človek ráno naladí, možno neovplyvní to, čo ho počas dňa stretne, ale určite tým môže do veľkej miery ovplyvniť, ako na veci zareaguje. A ak je človek v pozitívnom rozpoložení, ak sa v mysli cíti lepšie, urobí potom aj vo fyzickom tele kroky k tomu, aby prežil vyvážený zdravý deň.

A ak ste práve vyťažená, je to iné?

U mňa je to hlavne o spánku – dôležitejšie, ako či si dám, alebo nedám raňajky, je, či mám kvalitný spánok. Som nočný typ, som sova, a často „sovím“ – veľa práce presúvam na večer, k počítaču. Všade ticho, všetci spia, ideálne pre robotu. Vidím však, že to je niečo, čo môže ísť aj na úkor zdravia. Musím si na dostatok spánku dávať pozor.

Ako si manažujete čas v práci?

Áno, mám v sebe aj ďalekosiahle plány, ktoré sú výhľadové, časovo neupresnené, no fungujem na týždenných plánoch. Dnes sa veci tak rýchlo menia, a nie vždy si to môže človek naplánovať, keďže je závislý aj od termínov druhých ľudí. Mám skúsenosť, že klienti si radi a často presúvajú termíny. Snažím sa nebrať smrteľne vážne – nemusíme ísť podľa plánu, a ak si to môžem dovoliť, pristupujem k tomu flexibilne. Ten rámec sa však snažím držať.

Neobávate sa chrípkovej sezóny?

Som dieťa sedemdesiatych rokov. Boli sme do veľkej miery pokusnými králikmi modernej socialistickej medicíny. Všetky tie tetracyklíny, odmalička, od čias bábätka, až po základnú školu… Pamätám si, že som bola každý druhý mesiac chorá – brala som príliš často antibiotiká. Patrím ku generácii, ktorá si v dospelosti povedala – a dosť, vezmem to do vlastných rúk. Bolo pre nás dôležité zdravo sa stravovať, nazbierať a nasušiť si bylinky na zimu, a snažiť sa udržiavať zdravé vzťahy. Myslím si, že plody toho teraz zbierame. Nemyslím si, že choroba, ako chrípka, je nejaký nepriateľ, ak podporím jej zdravý priebeh. Naozaj stačí, počas choroby sa vyvarovať zbytočných informácií, stresu, dopriať si pokoj, čas v „izolácii“, prijímať veľa C vitamínu, čaj. Jednoducho: ticho, teplo, tekutiny. Je to stoptime, a treba to rešpektovať. Žiaľ, toto sa dnes nerobí. Chodíme, kýchame, sme v práci „nenahraditeľní“ – a pekne si to kolektívne podávame…

Ochoreli ste niekedy od dcérky?

Kým bola dva roky dojčená, bola v pohode. Potom, keď išla do škôlky, musela si asi vybudovať nejakú svoju základnú imunitu. Ten prvý rok bol naozaj náročný, a my, rodičia sme to „schytali“ tiež. To aj ja som „ľahla“, prešli sme si tým… Teraz je v škole, a už je dobre. Len občas nejaké prechladnutie, tak sa to dá. Sortiment v lekárňach je dnes vcelku vyvážený, a aj tých prípravkov, ktoré sú v súlade s prírodnými princípmi, je dostatok. Dá sa vybrať.

 

.

 

Viete podporiť jej imunitu?

Snažíme sa ju otužovať, ale nepreháňame to. V strave striehneme, aby nejedla veľa sladkého, keď hľadá zdroje rýchlych cukrov. Ako väčšina detí, má k tomu sklony. Dopoludnia stihne zjesť veľa ovocia, snažíme sa o racionálnu výživu. To sa nám celkom darí. Nie sme rodina, ktorá vypráža – máme na tanieri veľa zeleniny, ovocia, obilnín a strukovín. Dcérka nesedáva dve hodiny pred televízorom, a nie je pasívna. S tatom chodieva veľa na hríby. Keď sa dá, tak sme vonku – rada lozí po stromoch.

Má s lekármi dobrý vzťah?

Nemá negatívnu skúsenosť s lekármi, a má k nim rešpekt. Máme pediatričku, ktorá je naším partnerom v starostlivosti o dieťa: pozná ju od narodenia. Odbery a obdobné zákroky minimalizujeme. Náš zubár má sám tri deti, a snaží sa psychologicky ošetriť také to „nabúranie“ do osobnej zóny, z ktorého má dieťa obavy; má svoje príbehy… Vie, že to treba, a keď je veľmi zle, tak ju niekedy aj podplatíme plyšákom. Nie je to ideálne, ale keď je najhoršie, tak v danej chvíli jediné skutočne účinné. Dcérka sa narodila maličká. Býva niekedy chorá, máva kašle, sople, ale nič vážne, žiadne ekzémy ani astmy. Sme vďační. Lekárka sa na preventívke teší, že máme zdravé dieťa. Robíme preto, čo si myslíme, že je správne. Myslím si, že je to aj o pohode doma  – či má dieťa oporu v rodičoch, zázemie. To je ďaleko viac. V iných rodinných kontextoch a v iných dynamikách môže byť zas správne niečo celkom iné.

Nasadzujete lieky z prírody?

Vravievam, že zimu prežijem aj vďaka ľubovníku s medovkou. Toto je tá kombinácia, ktorá mne robí dobre, keď už je málo svetla, a jar ešte ďaleko. To premostenie mi pomáha. Na jar sú to brezové kúry: odľahčia obličky. V lete sezónne ovocie, vtedy mám rada aj citrusy – v zime nie, tam mi to tropické ovocie príde neprirodzené. Pitný režim, myslím si, netreba podceňovať, ale ani preceňovať. U nás doma máme sklenený džbán s vodou z vodovodu, ktorý ráno napustíme, a priebežne ho dolievame. Decká si neuvedomujú, že majú piť, je to trochu problém. K tomu nejaké tie čaje, a som kávičkárka.

Jedávate bežne päťkrát denne?

Dala som si taký záväzok. Ak sa naraňajkujem, a potom jem až večer, to nie je dobre. Vedome si to musím usporiadať tak, aby som jedla viackrát za deň. Ak sa mi to darí dodržiavať, je metabolizmus oveľa pružnejší. Prospieva to váhe.

Fotografovali ste aj v zahraničí?

Bola som v Nemecku. Bolo to obdobie po roku 89. Odrazu sme si, ako mladí ľudia, mohli plniť sny -vďaka tomu, že sa dalo cestovať. To našim rodičom nebolo dopriate. My sme si odrazu mohli začať režírovať život podľa vlastných predstáv, čo malo vplyv na náš ďalší život. My sme tam s manželom zarábali, aby sme mohli cestovať. Ako fotografka som spoznávala svet cez objektív – je to môj spôsob nadviazania hlbšieho kontaktu s tým, čo ma obklopuje. Sezónu sme vždy strávili v Nemecku, a na zimu sme šli do „vysnívanej“ Indie. Niektoré z fotografií sú v manželovej knižke Gandžasan, prepísané z indiára. Mali sme kolekciu diapozitívov, s ktorými sme chodili, a premietali sme ich. Robili sme po návrate na Slovensku indické večery, bolo to v 90. rokoch. Rozprávali sme ľuďom o tom, ako sme videli Indiu my. Fotografia je skvelé médium, sprostredkuje isté obrazové informácie; zároveň sú pretavené tým, kto ich robí. Fotila som ľudí; mňa fascinoval iný spôsob každodennosti, uchopenia sveta, úplne iná kultúra; sú niekde inde ako my. Obrovský rozdiel v spolunažívaní, v prežívaní seba, ich sociálne väzby…

Čím ste žili po návrate domov?

Nejaký čas som učila na umeleckej priemyslovke fotku, a potom som sa stiahla na materskú. Chcela som si to užiť, boli to moje tri najšťastnejšie roky v živote. Potom som začala lektorovať v škole digitálnej fotografie, a následne sa rozhodla, že založím ateliér – fotosalón, ktorý by skĺbil moje komerčné, umelecké aj lektorské aktivity. Dnes spoločne s Jankou Grznárikovou ponúkame v Salóne fotografie profesionálne služby – od rodinných portrét, cez produktovú fotografiu, až po eventy. Organizujeme vlastné kurzy, workshopy a dielne pre dospelých, ale aj fototábory pre deti. Vďaka tomu, že sme sa presťahovali z Ružinova do centra, a získali sme lepšiu, výstavnejšiu polohu, venujeme sa aj galerijnej činnosti.

Aký majú ľudia sebaobraz?

Keď človek fotí ľudí, vždy ich nejakým spôsobom aj ovplyvňuje. Aj oni sami, keď sa fotografujú, majú tendenciu poskytnúť sebe a druhým obraz viac toho, kým by chceli byť. Je to úplne pochopiteľné, a myslím si, že máme na to právo. Snažím sa nájsť zdravú mieru a rovnováhu v tom, aby som im ukázala to, ako ich vidím, čo pekné v nich nachádzam, a zároveň naplnila aj ich očakávania, čo nie je vždy úplne jednoduché. Dnes, v čase masívnych zásahov do fotografie, retušovania, treba ustriehnuť, aký kompromis je človek ešte ochotný spraviť. Mám však šťastie na klientov: sú to skvelí ľudia, a tak dobre sa mi s nimi pracuje, že vo výsledku sa to prejaví. Rozprávame sa, navodzujeme náladu. Sadneme si, dáme si čaj, a je nám príjemne. Zrazu je fotografovanie udalosť, potešenie, a tá chvíľa sa tam môže zrkadliť. Mali by to byť príjemné chvíle, a radosť pre všetkých zúčastnených. Je to navyše osožné aj pre ďalšie generácie, ktoré uvidia, akí sme boli… Pokiaľ robíte s ľuďmi, musíte byť aj psychológom a mať zmysel pre slabosti ľudí, že majú stránky, ktoré chcú skryť. Je na fotografovi, aby našiel tú ich polohu, keď sú skutočne sami sebou. Je to o spolupráci a o svetle. Rada pracujem bez rekvizít – zavádzajú. Snažím sa fotiť ľudí v ich podstate: veľa je v našich očiach, mimike a gestách. Pokúšam sa, vystačiť si s tým.

Robíte zábery z tehotenstva?

Myslím si, že práve preto, že dnes žena privedie na svet detí menej, než kedysi, je to pre ne neopakovateľné. Tehotenské fotografovanie je, povedané so zveličením, prvý portrét dieťaťa. Mám rada, keď je to napríklad aj s partnerom: ich dieťa neskôr vidí náznak vzťahu rodičov, že bolo očakávané, tešili sa naň; že si dali tú námahu, a šli do ateliéru. Fotografia pomáha vytvárať a uchovať spomienku. Ja by som prijala, mať fotografiu mojej mamy, keď ma čakala…

Kde sme dnes vo fotografovaní?

Dnes sme fotografmi všetci, je to fenomén tejto doby. Myslím si, že je to dobre. Máme za sebou vizuálne storočie: môžete mať záznam okamžite k dispozícii. Dá sa nafotiť čokoľvek. Ľudia chcú tomu rozumieť, učiť sa to. Reálne je to jedna z mála činností, ktorá človeka donúti byť tu a teraz v sústredení na to, čo sa deje. Človek sa tým môže dostať bližšie k sebe, a vidí tam výsledok. Musíme rozlišovať medzi profesionálmi, ktorí robia svoje remeslo, a povedzme bankármi, ktorí fotia vo voľnom čase. Tí druhí kompenzujú práve nedostatok kreativity cez fotoaparát, žiada sa im takto vypnúť. Niekedy robia úžasné veci, majú úplne iné videnie. Teším sa z toho. Je to aj oslobodzujúce, a súčasne ich koníček.

Vaše plány v blízkom období?

Máme naplánované fotovýlety na zahraničné výstavy. Sú plné úžasných podnetov, stretnutí. Pripravujeme tiež nové tematické zážitkové workshopy. A do konca novembra môžete u nás vidieť skvelú výstavu mladého fotografa Petra Korčeka Golden Sands and Faceless. Viac o našich aktivitách nájdete na fb stránke: https://www.facebook.com/salonfotografie

Autori fotografií:  portrét – Zuzana Trnovská Šumská, rodinná – Ján Litvák

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií

Biologická liečba