Eva Hrdinová: Horšia, než bolesť, je pri umieraní osamelosť

Zdieľaj
0
Eva Hrdinová

Poznáme sa – dlhé roky – ako „zdravotnícke novinárky“. Stretávali sme sa na rôznych odborných konferenciách, štrajkoch lekárov, v parlamente, na sympóziách, či najrôznejších akciách, venovaných zdravotníckej politike, zdraviu a zdravému životnému štýlu.

Novinárka Eva Hrdinová (57) je mamou troch detí. Vyše 24 rokov pracovala v redakcii SME a 10 rokov v ženskom týždenníku Nový čas pre ženy. Okrem denného spravodajstva, reportáží a rozhovorov, napísala desiatky, možno stovky článkov o tom, ako zdravo žiť, jesť, dýchať, existovať. Potom ochorela.

Péenku si vraj počas posledných 20 rokov nikdy nemala. Pred 2,5 rokmi ti diagnostikovali nádor na žalúdku. Štvrté štádium. Bolo to ako rana päsťou do žalúdka? Pýtala si sa – prečo práve ja?

Tak túto otázku som si naozaj nepoložila. Ležala som týždeň v Nemocnici na Antolskej, v Petržalke, s diagnózou prasknutý vred. Cítila som sa fajn, konečne som mala kopec času na čítanie. Paradoxne som práve dočítala 500-stranovú knihu, a ráno som si pripravila pod vankúš ďalšiu knihu. Mala príznačný názov „Čo najviac ľutujeme pred smrťou“.

Keď mi mladý lekár s vyhýbavým pohľadom veľmi stručne oznámil, že histológia potvrdila rakovinu, vstala som z postele a podišla k oknu. Bola som práve sama v izbe. Nahlas som si povedala: tak teda, už aj ja. Roky som písala na túto tému, počúvala príbehy pacientov, prednášky lekárov, takže viem, že štatistiky sú neúprosné. Tak, prečo nie práve ja? Tradičné štyri fázy onkologického ochorenia podľa Elisabeth Kubler Rossovej, sa u mňa nekonali.

Na vysvetlenie – prvá fáza podľa tejto známej lekárky, je takmer u každého pacienta, bez výnimky: šok a neochota prijať pravdu. Druhá fáza – zlosť a hnev, však takmer vždy znamená otázku: „Prečo práve ja?“

Ja som tie prvé dve fázy asi preskočila. Pamätám si však silný pocit hanby, za ktorý sa teraz už hanbím. Sedela som na nemocničnej posteli, a nevedela, ako to oznámiť najbližším. Prečo mám práve takýto, s prepáčením, „blbý“ nádor, bežný u Japoncov? Ja, zdravotnícka redaktorka? Vždy som dobrovoľne jedla zdravo, cvičila som roky jogu, mala som rada svoju robotu a tak ďalej. Keby sa to dalo, vymenila by som vtedy ten nádor za dáky štatisticky bežnejší.

Lenže, výmena možná nebola. Keď ti navrhli totálnu gastrektómiu, úplné odstránenie žalúdka, ihneď si súhlasila…?

Nuž, hej. Počas obeda za mnou prišiel chirurg, aby ma informoval, čo sa bude diať. Ešte som si v duchu povedala, škoda, že nestihnem dojesť druhé. To som ešte netušila, že sa normálne nenajem celé dva týždne, a možno celé roky. V izbe si sadol ku mne a začal vysvetľovať, že mi musia odstrániť celý žalúdok, a vymodelujú mi nový, z tenkého čreva. Fascinovalo ma to, a vtedy som prepla z ustrašenej pacientky s čerstvou diagnózou na novinárku a kládla mu otázky, ako do rozhovoru. Predebatovali sme kadečo, od liečby, po celkovú situáciu v slovenskom zdravotníctve. MUDr. Marián Repáň, tak sa ten úžasný lekár volal, sa ma dokonca dvakrát spýtal, či som dobre pochopila, že mám pokročilý nádor a pred sebou jednu z najnáročnejších operácií. Ja som ho ubezpečila, že hej, ale že som počas novinárskej praxe stretla mnoho pacientov s ťažkými diagnózami, a že mi nerobí problém sa o tom rozprávať. Som si istá, že som mala veľké šťastie, že ma operoval práve on. Úžasný lekár, odborník, a najmä človek.

Často si na neho spomeniem a som mu nesmierne vďačná, ako so mnou otvorene komunikoval, pred operáciou, po operácii. A po týždni u neho na JISke, mi prišiel poďakovať za spoluprácu, čo ma prekvapilo. Dokonca dovolil mojim synom, aby prišli za mnou na túto takmer nedostupnú pooperačnú sterilnú stráženú izbu, a zahrali mi na gitare koncert… Mala som v tele veľa hadičiek, vývodov, drénov, v nose sondu, na bruchu dlhokánsku jazvu, bolesti na každom kúsku tela, ale vtedy som bola šťastná…

Operatér ti však povedal aj jednu vec, že je to len začiatok…

Povedal, pripravte sa na to, že toto bola len prechádzka ružovým sadom. Vtedy som mu neverila. Mala som nový žalúdok, po dvoch týždňoch som konečne mohla začať jesť cez ústa. Cítila som sa úplne zdravá.

Po príchode z nemocnice som si otvorila internet a prebehla odborné štúdie o rakovine žalúdka. Keď som sa dočítala o priemernom dožití v najvyššom štádiu, najprv som prižmúrila obe oči, akože to nevidím. Potom som zavrela článok, zaklapla notebook, a už som nič ďalšie nevyhľadávala. Percentá ma prestali zaujímať a vytesnila som ich úplne z mysle. Aspoň som si to vtedy myslela.

Rozmýšľala si aj o alternatívnej liečbe?

Nedalo sa nerozmýšľať a vyhnúť sa tomu. Kým som dostala termín prvej chemoterapie, moja mailová schránka bola zaplavená desiatkami, možno stovkami správ a rád od známych, kamarátov, od kolegýň novinárok. Boli plné overených receptov, zázračných liekov, byliniek, výživových doplnkov, zaručených a jednoduchých návodov, ako poraziť rakovinu. Konšpiračných teorií, ako lekári a farmaceutické firmy úmyselne zabíjajú pacientov chemoterapiou.

Internet je naozaj plný najrôznorodejších informácií – od korektných, až po bludy a nezmysly. Vedieť ich správne vyhodnotiť v situácii, keď sa človek prepadne do totálnej neistoty, je veľmi náročné. Možno aj nemožné. Aj môj najstarší syn tomu podľahol, kľakol si ku mne a s plačom ma prosil, mamička, nechoď na tú chemoterapiu. Bolo to ťažké rozhodovanie.

Eva Hrdinová: moje tri deti

Moje tri deti

Napriek tomu, rozhodla si sa, že pôjdeš na chemoterapiu…

Zvíťazil môj dlhoročný skeptický novinársky pohľad na zázračné riešenia. Čím nechcem povedať, že prírodným a alternatívnym prístupom neverím. Naopak. Uznávam tradičnú čínsku medicínu, aj ajurvédu a fytoterapiu. Ale skôr ako sprievodné, podporné liečby. Nepáči sa mi agresívny spôsob, akým sa mnohé, akože overené produkty, presadzujú, predávajú a vnucujú. Tiež ma prekvapilo, koľko rozhľadených zdravotníckych redaktoriek, mi odporúčalo rady typu: piť sódu bikarbónu, alebo roztok, ktorým sa čistia bazény…

Takže som absolvovala polročnú liečbu chemoterapiou, rádioterapiou, aj všetko, čo k tomu patrí. Fakt, to nebola prechádzka ružovým sadom. Paradoxne si však na toto obdobie spomínam vcelku s dojatím. Vždy keď niekto rozpráva, aká hrozná je tá „chemoška“ a ožarovanie, tak mne sa nič také nevybavuje. Ja mám, naopak, v mysli skôr tie príjemné spomienky: ako po mňa každé ráno prišiel syn – áno, ten čo ma odhováral od chemoterapie – a odviezol ma do nemocnice. Ako ma počkal, doviezol v pokoji domov, ako sme si dali ľahký obedík a porozprávali sa. Také obyčajné a vzácne chvíle to boli.

Žiadne vracanie a ležanie pri záchodovej mise sa nekonalo?

Vraví sa, že ak onkologický pacient v 21. storočí pri chemoterapii zvracia a cíti sa hrozne, jeho lekár by mal vraj vrátiť diplom. Naozaj, dnes už existujú lieky, ktoré dokážu tieto sprievodné nepríjemnosti utlmiť, či takmer potlačiť. Samozrejme, nie úplne. No, keď sa teraz snažím vydolovať spomienky, ako mi naozaj bolo, tak musím uznať, že dobre mi teda nebolo. Nohy ako handry, ledva ma udržali. Vyjsť po schodoch, bolo takmer nemožné. Od členkov po kolená, boli akoby zabetónované, takže chôdza veľmi neistá. Neuropatiu pozná asi takmer každý onkologický pacient. K tomu kovová pachuť v ústach, celé mesiace som necítila žiadne chute, žiaden pôžitok z jedla.

Eva Hrdinová s najstarším synom

S najstarším synom po prvej chemoške, v parochni

Samozrejme, vlasy po prvej dávke „červenej chemošky“, tzv. holiča, išli preč. A tá neutíchajúca slabosť a únava… Nič som nedokázala zrazu urobiť tak, ako predtým. Napríklad, varím si polievku, zamiešam, a musím si opäť sadnúť a oddychovať. Vlastne stále oddychovať. Pýtam sa sama seba: „To som taká nemožná, lenivá, či pohodlná?“

Po rozhovore s ostatnými „onkáčmi“, som zistila, že je to úplne bežné. K tomu sa pridružila pľúcna embólia, ťažká podvýživa a kadečo iné. No skrátka, aj moja lekárka po ukončení liečby skonštatovala, že je jej ľúto, že si  remisiu neužívam, ako iní pacienti. Napriek tomu, po polročnej liečbe som nastúpila hrdinsky do roboty. A robila som celý rok, až som naozaj nevládala, a vzdala to…

Hovorila si, že štatistiky, prognózy ochorenia a myšlienky na smrť, si vytesnila z mysle. Naozaj sa to dá?

Ono to vlastne úplne nejde. Ten pocit blízkosti, pocit vedomia vlastnej smrteľnosti, ktorý si väčšinou nechceme pripúšťať, je zrazu tu. Pri krutých bolestiach, veľmi výrazne, potom sa akoby stráca. Vracia sa však nenápadne, pri najbežnejších úkonoch, veciach, nákupoch, pri plánovaní dovolenky, prázdnin pre dcéru.

Keď beží reklama na nejakú úžasnú dovolenkovú destináciu, viem, že mňa sa to už netýka. Keď si zasadím kvet, ktorý má zakvitnúť až o dva roky,  podvedomím prebehne taká potvorka myšlienka, či to stihnem. Tak si na balkón sadím radšej jednoročné rastlinky a bylinky. Už si nekupujem zimný kabát, či čižmy, lebo tuším, že ich možno nevynosím, a vlastne ich ani nepotrebujem. Bavím sa však pri reklamách na chudnutie, či šampóny, koľko som ušetrila.

Smrť ako fenomén ma vždy fascinoval a často som o ňom písala. Môžem odporučiť vynikajúcu knihu „Pohľad do slnka“ o prekonávaní strachu zo smrti, od Irwina Yaloma, amerického psychoterapeuta. Páči sa mi citát českej odborníčky na hospicovú a paliatívnu starostlivosť, ktorá tvrdí, že na svoje povolanie sa pripravujeme niekoľko rokov, a na manželstvo sa mnohí pripravujú rovnako zodpovedne a dlho. Keď sa na prvý raz nevydarí, skúsia to na druhý pokus.

Na smrť by sme sa mali vážne a starostlivo pripraviť. Tam žiaden opravný termín, ako na skúške, alebo druhý pokus, ako v manželstve, neprichádza do úvahy.

Kedy ti bolo úplne najťažšie?

Paradoxne, asi po roku a pol od liečby. Cítila som sa – napriek únave a bolestiam – fajn: pracovala som na plný úväzok, nohy ma už ako tak poslúchali, dokázala som zvládnuť aj vysoký schodík do autobusu, či električky. Bola som na seba hrdá! Cítila som sa takmer ako normálny, zdravý človek. Lenže, akokoľvek som si dávala pozor, nohy ma zradili. Potkla som sa na úplne rovnom povrchu, a stal sa zo mňa ­– na celé mesiace – „ležiak“. Vtedy som schudla ešte viac, vážila som ledva 36 kíl. „Vďaka“ ťažkej podvýžive, sa mi zhoršila osteoporóza, a postupne sa mi zlomilo, ani netuším kedy, 5 stavcov. To bola taká bolesť, že som plakala až kričala pri akomkoľvek pohybe. Z mojich 175 centimetrov, mi (pri denzitometrickom vyšetrení) namerali 165, zo 66 pôvodných kilogramov, som spadla na 36. Vyzerala som, ako taká zhrbená starenka z brožúrky o osteoporóze, krížená s anorektičkami, o ktorých som písavala. Už len sedieť na takom kostnatom zadku, bolo utrpenie.

Vtedy som mala silne depresívne nálady – nenávidela som svoje telo, nechcela som sa na seba ani pozrieť v zrkadle. Ak som prvé dve štádia onkologického ochorenia preskočila, tá tretia, fáza depresie a zúfalstva, bola fakt zničujúca. Nechcela som vtedy nikoho vidieť, nechcelo sa mi žiť. Každý pohyb bol utrpením. Vonku sa začínalo leto, a ja som nenávidela ešte aj to slnko, lebo som nemohla ísť von. Som silno krátkozraká, tak som si jednoducho na celé týždne zložila okuliare, aby som nič nevidela. Bolo to síce „krátkozraké“ riešenie, ale na iné som vtedy nemala silu. Našťastie, spamätala som sa, keď som videla, že sa ma všetci blízki začínajú strániť. Bolo to dôležité precitnutie.

Ako je vôbec možné, že si sa dopracovala k takej podvýžive, ktorá spustila ostatné zdravotné problémy?

Vlastne som ani nevedela, ako tú podvýživu riešiť. Moja bývalá onkologička, mi v tomto smere žiadnu radu nedala – aj keď som chodila na pravidelné kontroly, a mala som už patologické hodnoty bielkovín, či albumínu. Nutridrinky, ktoré mi predpísal gastroenterológ, som nemohla ani vypiť, už pri pohľade na ne som zvracala.

Oslovila som teda kolegyňu – novinárku, ktorá má manžela, vynikajúceho internistu, ten mi pomohol. Zistilo sa, že môj organizmus nevstrebáva dôležité živiny, a potrebujem parenterálnu výživu. Tak mi zaviedli špeciálny tunelizovaný katéter, a tadiaľ si teraz púšťam umelú výživu aj doma. To sú také vaky s bielou tekutinou, ktoré mi tečú do žily 18 hodín denne. No, nič príjemné, byť uviazaná na infúzny stojan. Avšak, pribrala som, mám svojich 45 kíl, a potešila by som sa ešte aspoň piatim, aj desiatim…

Dnes chodím na paliatívne oddelenie v Národnom onkologickom ústave na Klenovej, kde majú veľké skúsenosti s parenterálnou výživou. Ten katéter vôbec nemám rada. Mám ho už dva roky, je to taká malá časovaná bombička v tele, o ktorú sa treba nadmieru starať, lebo hrozí riziko sepsy, embólie či mŕtvice. Okúpať sa, či zaplávať si s ním, je nemožné. Ach, čo by som dala za jeden kúpeľ vo voňavej pene!

Človek si však zvykne na všeličo, odsmúti si to, čo mal rád, a teší sa z iných vecí. Veľmi rada varím, pečiem, pestujem rajčiny, šaláty a bylinky. Teším sa každé ráno, ako ich polejem, ako pekne klíčia a rastú. Bývame v paneláku, blízko lesa, už zvládam aj sama krátke prechádzky. Do autobusu si však ešte sama nastúpiť netrúfnem.

Chcem sa páčiť sama sebe, učím sa mať rada svoje nové vychudnuté kostnaté telo, plochú hruď, centimetrové vlasy na lebke, namiesto hustých dlhých vlasov. Občas si cez internet objednám niečo na seba a predstavujem si, že sa budem ešte niekomu páčiť; snívam o tom, že raz ešte budem vyzerať tak žensky.

Kto ti najviac pomohol, čo ti pomáha?

Tak to by som asi nespočítala. Veľa ľudí. Moje kolegyne z práce, tie zorganizovali zbierku, aby som mala na podporné lieky na imunitu. Mama, to je samostatná kapitola. Má 82 rokov, rakovinu prsníkov, ale energie má na rozdávanie. Je aktívnou členkou združenia Venuša, cvičí jogu, pilates, takmer denne robí nordic walking. Pomáha mi, hoci by som mala pomáhať ja jej.

Samozrejme, je to môj manžel, ktorý varí vynikajúce bylinkové čaje, a všetky moje tri jedinečné deti, už len kvôli tomu, že sa vieme o všetkom porozprávať. Veľmi mi pomáha účasť v podpornej skupine na sociálnej sieti, kde sú onkologickí pacienti a ich príbuzní zo Slovenska aj Čiech. Denne si píšeme, radíme, povzbudzujeme sa, smejeme, aj smútime.

A potom mi pomáhajú knihy, knihy, knihy… Knižku „Čo pred smrťou najviac ľutujeme“, ktorú som si vyložila v deň oznámenia diagnózy z nemocničnej skrinky, som prečítala ešte do termínu operácie. Napísala ju zdravotná sestra Bronnie Ware, ktorá trávila veľa času pri lôžku umierajúcich, a zaznamenávala to, čo ľudia najčastejšie ľutovali, že urobili, alebo, naopak, že neurobili. Je to zaujímavý zoznam, ktorý by mal asi každý poznať.

Takmer všetci na svete, na prvom mieste ľutujú, že si nedokázali splniť svoje sny a príliš veľa pracovali. Veľmi často ľutovali, že otvorene nedokázali vyjadriť svoje pocity, že sa málo stretávali s priateľmi, a že si vlastne nedovolili byť šťastní…

Určite si si občas kládla otázku, čo ti chcela choroba povedať.

Veľmi často. Vlastne, stále o tom premýšľam. Jasné, že tu bola aj genetika – otec zomrel na rakovinu pečene pred štyridsiatkou, rakovinu pankreasu mala aj babička. Ale určite som si ju privodila aj sama – verím tomu, že každá choroba má svoje korene v psychike. Ja som vždy mala pocit strachu, že nemôžem zlyhať v práci, či doma v starostlivosti o deti. Najmä dcéra, ktorú som mala v štyridsiatke, mala vrodenú vývojovú vadu na obličkách, bola často chorá, neustále v nemocnici. A ja som si nikdy nevzala „óčeerku“ či „péenku“: cez deň som bola s dcérou, ťahala som robotu po nociach, lebo som nechcela ohroziť výrobu v novinách, ani nechať dcéru samu v nemocnici.

eva hrdinova igor bukovský

Na krste knihy Igora Bukovského (rok 2014)

No, myslela som si, naivne, že bezo mňa by to nešlo. Samozrejme, že šlo. Keď som ochorela, na začiatku som mala znova pocit, že som zase zlyhala. Ale teraz už nie. Prijala som svoju chorobu, učím sa žiť so všetkým, čo mi prináša. Spoznávam toľko nových príbehov, ako sa mi nepodarilo za celých 30 rokov novinárčiny.

Obdivujem ľudí, ktorí sú na tom tak zle, že musia nosiť opiátové náplaste, a predsa sa tešia zo života. Obdivujem ženy, ktorým oznámili diagnózu počas tehotenstva, a vtedy ich opustili zbabelí muži, a ony samé vychovávajú deti… A verte, že ich je veľmi veľa…

Pred vyše desiatimi rokmi, si napísala veľkú reportáž o dôstojnom umieraní na paliatívnom oddelení. Aké máš pocity, keď si sa teraz na tomto oddelení ocitla ako pacientka?

Bolo to pred 14 rokmi, avšak dodnes cítim tú nevšednú, zvláštnu, neopakovateľnú  atmosféru, ktorá tam bola a stále je. Vidím, ako dnes, manželský pár, sivovlasú bielu pani v hodvábnej bielej blúzke a starého pána v obleku, ktorý ju niekoľko hodín, mlčky a s nehou, držal za ruku a očami visel na fľaši naplnenej krvou. Medzi nimi dvoma bolo čosi, na čo sa nedá zabudnúť. Dodnes mám schované listy od ženy, ktorá vtedy sprevádzala svojho umierajúceho manžela. Kým jej manželovi odsávala primárka vodu z pľúc, vyrozprávala mi v čakárni celý svoj život.

Slovo „paliatívny“ pochádza z latinského slova palium, a znamená plášť, prikrývku. Keď nemôžeme ranu vyliečiť, tak ju aspoň prikryjeme, aby trpiacemu bolo teplo, netrápili ho bolesti, a necítil sa sám. Presne tak, som sa tam cítila aj ako pacientka. Lekári a sestričky sa tu akoby zjavili z inej planéty nášho zdravotníctva. Baví ma humor sestričiek na paliatívke, onkohumor je špeciálna odroda čierneho humoru. Obdivujem úžasné bytosti, v podobe primárky Andrey Škripekovej, či bývalej primárky Kristíny Križanovej, ktorá je pre mňa doslova úkazom. To, čo tieto ženy vedia, stíhajú, aký majú prístup k pacientom, je priam neuveriteľné. Dodnes si pamätám vetu primárky Križanovej, ktorú vtedy povedala: „Horšia, než bolesť, je pri umieraní osamelosť. Na tú niet lieku“.

Fotografie: archív Evy Hrdinovej

Tento článok vyšiel v tohtoročnom Onko magazíne číslo 1. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.

baner-dlhy-Onko

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií

Biologická liečba