Fedor Flašík: K povolaniu lekára mám veľkú úctu

Zdieľaj
0
|

Doktor práv, manažér, riaditeľ reklamnej agentúry a podnikateľ Fedor Flašík (55), ktorý sa zviditeľnil aj svojím pôsobením v slovenskom politickom marketingu, je onkologický pacient. Nič nové – keď mu pred dvoma rokmi,

Doktor práv, manažér, riaditeľ reklamnej agentúry a podnikateľ Fedor Flašík (55), ktorý sa zviditeľnil aj svojím pôsobením v slovenskom politickom marketingu, je onkologický pacient. Nič nové – keď mu pred dvoma rokmi, v lete 2011, diagnostikovali pomaly rastúci folikulárny lymfóm, už vtedy sa rozhodol, že bude o svojom ochorení hovoriť s každým, kto sa naň opýta. Opýtal sa teda aj ONKO magazín. Fedor Flašík nám bez vytáčok rozpovedal, ako sa mu žije s rakovinou za chrbtom, a nevyhol sa ani porovnaniu slovenskej onkológie s vyspelým svetom.

 

Pán Flašík, čím bola pre vás rakovina ešte predtým, ako ste na ňu ochoreli?

Hmm… Rakovina je také strašné slovo… My sme si naň svojím spôsobom zvykli, ale zároveň sa ho snažíme vytesniť z nášho myslenia – napriek tomu, že sme s ním stále konfrontovaní; a nielen v mediálnej oblasti; veď takmer nie je rodina, ktorej by sa rakovina nedotkla.

Bývali ste vo svojom živote často chorý? Boli ste zdravé dieťa?

Áno, absolútne. Dokonca podľa záznamov som prekonal iba jednu detskú chorobu, tuším to bola slintavka. Žiadne kiahne a ostatné detské choroby som údajne vôbec nemal. Aj ako dospelý som, okrem nejakých tých zlomenín nôh, čiže skôr úrazov, nemal žiadne choroby.

O tom, že váš lymfatický systém je vážne postihnutý, ste sa dozvedeli pri bežnej preventívnej prehliadke. Subjektívne ste sa cítili dobre?

V istom veku, zhruba niekedy po štyridsiatke, som si dal taký záväzok, že každý rok absolvujem celkovú preventívnu prehliadku. A tak som raz za rok išiel do kardiocentra SÚSCH na Kramároch, kde som absolvoval všetky záťažové testy, sonografiu. Zároveň som zakaždým chodil na dôslednú onkologickú prehliadku – či už vizuálnu, alebo aj hmatovú, teda práve tie uzliny. Pri jednom CT vyšetrení sa objavilo, že pravdepodobne tu nie je niečo v poriadku.

Kedy „to“ bolo isté, kedy ste to mali na „papieri“?

Táto správa, teda že niečo nie je v poriadku, ma zasiahla, keď som hral v Malackách golf. Na siedmej jamke mi volal môj lekár, že by bolo dobré, keby som sa vrátil – že sa im tam niečo nezdá. Bolo to také zvláštne – v tom krásnom, príjemnom prostredí som bol so svojou manželkou Monikou (Monika Beňová, europoslankyňa, poz. red.). Pamätám si to, akoby to bolo dnes.

Vyľakali vás?

Nie. Oni dokonca volali manželke Monike, lebo ja som mal vypnutý mobil. Tak sme sa zbalili a šli do Národného onkologického ústavu. Tam mi zopakovali, že sa im tam niečo nepáči, a že treba porobiť ďalšie vyšetrenia. Vyšetril ma urológ, bol som na sonografii. Na rádiologickom vyšetrení som dostal rádiologickú látku do krvi, kde mi povedali, že „svietim“. Pomocou biopsie zaznamenali na troch miestach lymfy isté anomálie, aj na žalúdku. Zobrali mi vzorku, a ešte v ten deň bola doručená prof. Plankovi do Martina. A prof. Plank veľmi rýchlo, tuším už na druhý deň, poslal späť diagnózu, a tá znela: pomaly rastúci folikulárny lymfóm…

Prvá reakcia?

Možno podivuhodná – nemal som pocity zúfalstva alebo krivdy, že prečo ja… Nie. Len som zahrešil, a spýtal sa sám seba, čo s tým budem robiť. Veď ja som v tom čase chcel ísť na dovolenku do Chorvátska… A toto všetko ma len zdržalo, narušilo môj „program“… Zavolali si ma a povedali mi, ako to je. To už som bol po biopsii, ktorá bolelaaaa… Hoci všetci mi pred ňou rozprávali: to je nič, to vôbec nebolí (smiech). Tri týždne som potom chodil zohnutý… Ale bral som to od nich ako vtip.

Dovolenku ste neodvolali…

Lekári mi povedali, že v princípe je jedno, kedy s liečbou začneme. Povedali mi, kľudne choď na dovolenku, pri tomto type diagnózy to nie je otázka dní. Cítiš sa perfektne, rob všetko, čo si robil doteraz, a ak sa dá, vôbec sa tým nezaoberaj. Keď ma po 3 týždňoch prestali bolieť následky biopsie, začal som opäť behať ako predtým, 4x do týždňa. Takto mi krásne ubehlo leto. Dokonca som pribral, lebo Monika ma chcela pred liečbou vykŕmiť. Dohoda bola totiž taká, že v septembri by som mal nastúpiť na chemoterapiu.

Zisťovali ste si iné možnosti liečby? Zaujímali ste sa?

Samozrejme, po oznámení diagnózy som sa pozrel na internet, ale asi iba raz, aké sú vo svete postupy, aké sú prognózy. Vyslovene laicky. Povedal som si, že si tým nebudem kaziť dovolenku. Nepovedal som to zatiaľ rodičom, nepovedal som to deťom, vedela to len manželka, nikto iný.

Po dovolenke ale prišlo veľké rozhodovanie…

Po lete, začiatkom septembra, som zašiel do NOÚ, kde mi opäť zobrali krv a urobili bežné vyšetrenia aktuálneho stavu. A posadil si ma vtedajší námestník NOÚ pán Dolinský. Zavolal aj ďalších troch primárov, keďže som požiadal, aby povedal svoje odborné názory širší okruh odborníkov. A každý z týchto troch múdrych ľudí mi povedal, čo si o tom myslí.

Líšili sa vo svojich názoroch?

V princípe sa nelíšili, no každý si povedal svoje. Povedali mi: môžeš nastúpiť na chemoterapiu teraz, a my hovoríme, že na 90 % sa ti tie zväčšené lymfy zmenšia. Ale – budeš po chemeoterapii. Alebo: existuje ešte metóda watch and wait, teda sleduj a čakaj, a uvidíme, čo tá choroba začne „robiť“. Povedali mi takú vec, že pri tomto type ochorenia je v podstate jedno, kedy sa začne s liečbou – teda či sa začne skoro, alebo až vtedy, keď sa objavia symptómy choroby. Dokonca povedali, že chemoterapiu môžeme oddialiť o dva, tri či päť rokov. A teda – rozhodni sa! Bol som tam vtedy s Monikou, ktorá so mnou všade chodila. Sedeli sme tam asi tri hodiny a premýšľali.

Volili ste medzi chemoterapiou a čakaním. Čo vám pomohlo rozhodnúť sa? To, že ste sa cítili úplne v poriadku?

Po dlhom premýšľaní som sa ich opýtal: A čo by ste na mojom mieste urobili vy? A oni mi na to: Nie, to je tvoj život, ty sa musíš rozhodnúť. Ani ti nebudeme nič naznačovať. Bolo to zvláštne: Monika ma držala za ruku, a ja som premýšľal: každý druhý deň zabehneš 10 – 12 km, fajčíš cigary, piješ víno, nič ti nie je. A teraz sa musíš rozhodnúť medzi dvoma cestami. O chemoterapii kolujú medzi ľuďmi rôzne chýry: jeden ju zvláda ako nejakú neškodnú injekciu, ani nevie, že by sa s ním niečo dialo, niekomu je po nej strašne zle. A nakoniec sme sa s Monikou spontánne zhodli na tom, že ideme cestou B, teda sleduj a čakaj. A oni na to povedali: dobre… A z toho, ako sa všetci tvárili, som mal pocit, že to považujú za pomerne dobré rozhodnutie.

Lekári mali zjavne dôveru vo vaše rozhodnutie. Mali ste dôveru aj vy k nim?

Mal, absolútnu. Posledné dva roky som trávil na onkologických oddeleniach, a videl som, čo dokážu naši slovenskí lekári. Moja svokra mala totiž nádor na mozgu – žiaľ, skončilo sa to smrťou. Vtedy som sa zoznámil s mnohými lekármi v NOÚ. Videl som tam za tie dva roky množstvo osudov. Myslím, že práve vtedy som plne začal veriť tej metodike a profesionalite. Keď choroba kruto udrie, a človek je vážne chorý, tak si myslí, veď v Amerike alebo vo Švajčiarsku by to možno vedeli lepšie liečiť. Ja som takto neuvažoval. Nevylučujem, že na niektorých svetoznámych klinikách asi majú najmodernejšie prístroje, technické vybavenie, ktoré si inde dovoliť nemôžu, ale určite tu nie je žiaden vedomostný rozdiel medzi našimi a svetovými lekármi. Navyše, videl som, ako sú naši onkológovia v online spojení s veľkými klinikami sveta. Dokonca mi predložili niekoľko veľmi podrobných štatistík, ako je to napr. v USA, aká je úspešnosť pri tom-ktorom onkologickom ochorení, aká je úmrtnosť… Majú to tam na úrovni presného účtovníctva. Okamžite vedeli, kde kliknúť, na koho sa obrátiť. Pán Dolinský dokonca poslal do USA výsledky môjho CT vyšetrenia, krvné testy. A toto robili aj pre iných pacientov, nielen pre mňa, aby ste si nemysleli. Za tie štyri roky, keď počítam aj návštevy NOÚ, keď bola chorá moja svokra, to môžem pokojne povedať. Za celý čas som tam nevidel zachmúrenú sestričku, nahnevaného lapiducha. Bol som veľmi milo prekvapený, a teraz to všade šírim. Keď ma minulý rok seklo, dokonca sa hneď išlo vylúčiť, či sa už nezačína moja choroba… Pritom mi len vyskočila platnička…

Čo obnášalo „sleduj a čakaj“?

Pán Dolinský mi vysvetlil, ako to pôjde ďalej. Každý polrok CT vyšetrenie, každý mesiac odber krvi, hlavne na začiatku, a keďže choroba vykazuje stagnáciu, budeme to len intenzívne sledovať. Môj stav sa doteraz nezmenil.

Vadilo vám, keď sa médiá zrazu o vás zaujímali nie ako o odborníka na politiku či reklamu, ale ako o pacienta?

Snažil som sa chodiť do NOÚ inkognito. Ale keď som šiel už neviemkoľkýkrát po tej istej chodbe, a keď ma tam niekto opakovane videl… Asi tam majú svojich informátorov, takže sa to dozvedeli (smiech). Keď ma potom oslovili, tak som ich požiadal, že zatiaľ som neinformoval ani svoju rodinu, a že ich prosím, aby som to svojím deťom, rodičom, mohol povedať prvý. Nech sa to, preboha, nedočítajú v ranných novinách. Musím povedať, že boli veľmi korektní, dodržali to.

Kedy ste to povedali rodine?

Zvolal som rodinnú opekačku, a v jej závere som oznámil, čo mi je. Ale to už som vedel, že nenastupujem na chemoterapiu. Možno chvíľu tam bolo preľaknutie. Potom ale nastúpili deti, a začali „googliť“. Hneď ma uistili, že mám dobrú prognózu (smiech). Rodičia sa nejaký čas trápili, aj keď mi to nedali najavo. Vždy mi tak opatrne zavolali. A ja som ich vždy predbehol: Dobre, dobre, ja viem, na čo sa pýtate. Požiadal som ich, aby mi zavolali a otvorene sa spýtali, ako sa cítim. Takže toto sme si veľmi rýchlo vyjasnili. Ale aj ľudia, ktorí sa ma vždy vypytujú len na samé hovadiny, ktorí vždy len žartovali, zrazu nevedeli, ako sa ma to majú opýtať. Dostával som aj správy od rôznych onkologických združení. Dokonca ma vyzývali, aby som o tom hovoril, lebo im to pomáha – v ich práci, v ich činnosti. Vtedy som si uvedomil, že som sa rozhodol správne, keď som usúdil, že budem s hocikým otvorene hovoriť o svojom ochorení, o svojich pocitoch.

Akú časť nákladov na liečbu vám preplácala zdravotná poisťovňa?

Doteraz stopercentne. Všetky vyšetrenia. Doteraz po mne nikto nič nechcel. Aj keď, som si vedomý toho, že keby došlo k liečbe, tak by to mohlo byť iné, neviem. No napr. moja svokra užívala tabletkovú chemoterapiu, a tá bola veľmi drahá, a hoci ju aj dvakrát operovali, nespomínam si, že by sme museli niečo platiť.

Robíte niečo navyše pre svoje zdravie, okrem športovania?

Raz týždenne si chodím posedieť so špeciálnymi magnetmi. Nahovoril ma na to jeden môj kamarát. Chodia tam ľudia s rôznymi diagnózami, aj s kožnými či duševnými problémami. Ja si myslím, že to funguje, že mne to pomáha. Je to možno o psychike. Nikto tam pritom neprehlasuje, že určite každého zo všetkého vyliečia, oni vlastne iba tvrdia, že magnety harmonizujú celé telo, vylaďujú ho. Neviem, či to funguje (smiech).

Vyžadujete od lekára, aby vás bral ako rovnocenného partnera?

K povolaniu lekára mám veľkú úctu. Mnohí z ich robia zázraky, niektorí aj každý deň. Mám pocit, že ten, kto je dobrý lekár, a je jedno, či je to lekár prvého kontaktu alebo špecialista, sa musí chovať čo najlepšie, musí byť neustále v strehu, nič nepodceniť. Pred takými lekármi sa skláňam. Myslím si, že dobrý lekár nemá človeka ako nejaké číslo.

Onkologickí pacienti potrebujú popri veľkej duševnej sile aj pokoru. Súhlasíte?

Paniku treba rozhodne vymeniť za pokoru. Zároveň by sa ale človek nemal „pokakať“. V poslednom čase sa veľa zmenilo – k lepšiemu. Je napr. dobré, že dnes už sú čoraz bežnejší onkopsychológovia: pre tých, ktorí v sebe nenájdu toľko sily. Viete, ja som vtedy vedel, kde je kaplnka, no nikde som sa nedočítal, že mám možnosť onkopsychológa. Niekoho, kto ti dá psychickú chemoterapiu. Mala by to byť povinná výbava. Lebo boj s rakovinou, to je hlavne o psychike – ako sa človek k tomu postaví, ako veľmi verí v dobrý koniec.

Pracujete teraz menej, šetríte sa, viac oddychujete?

Áno, ale len kvôli tomu, že prišla kríza (smiech).

Ďakujem za rozhovor.

Na fotografii: F. Flašík s manželkou Monikou Beňovou

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií