Keňa: Namiesto luxusu Európy, práca lekárky v slumoch

Zdieľaj
0
Keňa očkovanie

(Zdroj foto: Michal Oláh)

Pokiaľ stretnete v Keni belocha, zvyčajne ide o misionára, poľovníka alebo biznismena. Afrika je rozmanitý kontinent, v Európe mylne chápaný ako homogénny národ s rovnakými hodnotami, kultúrou a životným štýlom.

Predstava Európana o Afrike sa zvyčajne končí niekde medzi Tuniskom a Egyptom, zvyšných 50 štátov je zahalených rúškom tajomstva, sýtených strachom z odlišnej kultúry a z cudzincov.

Napriek tomu si život v rovníkovej Afrike zvolilo mnoho Slovákov nie pre biznis s nerastným bohatstvom, či pre atraktívnu pracovnú ponuku v  korporáciách, ale preto, že tu pocítili zmysel svojej práce. Mnohí si tu nájdu životného partnera a objavia, že plné obchody a vymoženosti bohatej Európy ich nenaplnia spokojnosťou.

Pri potulkách po slovenských humanitárnych projektoch v Keni sme stretli mladú, 27-ročnú lekárku Michaelu Mulera. Žije už vyše roka v Eldorete. Po krátkom živote na Slovensku s africkým manželom, sa vrátili do Kene natrvalo. Pracuje ako lekárka v slume o veľkosti Bratislavy. Navštívili sme ju v starom koloniálnom bytovom dome na okraji Eldoreta.

Prečo si sa rozhodla žiť v Afrike?

Nebolo to rozhodnutie v zmysle rozumu, ale skôr pocitov. Bolo to silné volanie, ísť sem.

Si lekárka, mohla si mať bezpečnú kariéru na Slovensku, a predsa si sa rozhodla pre nebezpečnú krajinu.

Nepovedala by som, že je to nebezpečné miesto. Možno z pohľadu Európana. Už keď som mala 8 rokov a videla som prvý dokument o Afrike a podvýživených deťoch s chudými končatinami a veľkými bruškami, už vtedy som si povedala, že chcem ísť liečiť tieto deti. No keď som sem prišla prvýkrát (v roku 2013) a začala počas štúdia medicíny praxovať na klinike v slume, tak som sa tu s takými deťmi ešte nestretla.

Videla som ich až včera, čo je prekvapivé. A tie deti som videla, paradoxne, pod mojím oknom v najlepšej štvrti. Boli to deti nášho správcu, ktoré ho prišli navštíviť počas prázdnin. Kúpali sa pod oknami holé, a bol to pre mňa šok, keďže rok a pol som podobné deti nevidela. Preto som sa rozhodla, že pôjdem pracovať do Kene, a nad bezpečnou kariérou na Slovensku v tomto prípade človek ani neuvažuje. Našla som si tu manžela, ukázal mi, že aj tu môžeme mať peknú budúcnosť.

Vzala si si Afričana?

Áno, zobrala som si svojho kolegu z kliniky, Afričana.

Pravdepodobne tu ostaneš natrvalo žiť. Ako si sa s tým zmierila?

Paradoxne mi Slovensko nejako veľmi nechýba. Je pravda, že úroveň života je tu trošku iná ako v Európe. Človek musí potlačiť veľa svojich potrieb, na ktoré je zvyknutý v Európe. V Nairobi sa ešte žije viac-menej v európskych štandardoch. Sú tam veľké nákupné centrá, človek si dokáže kúpiť všetko, čo aj v Európe – s tým, že je to možno nebezpečnejšie mesto, keďže tam žije veľa ľudí (Nairobi má viac ako 3 milióny obyvateľov, pozn. red.).

V tomto malom meste, Eldorete, je to zložitejšie, lebo napríklad v súčasnosti už dva mesiace nemáme maslo. Alebo veci pre deti. Ja som tu rodila, a nájsť potreby pre novorodenca je zložité. V rámci všetkých obchodov som našla spolu troje nohavice a dve tričká pre novorodenca.

Keňa slovenská lekárka Michaela Mulera

S manželom a deťmi (archív M. Mulera)

Koľko máte deti?

Dve. Dcéra má dva a pol roka a syn štyri mesiace.

Už pracuješ?

Áno, ale ja som pracovala aj počas tehotenstva. Len mesiac po pôrode som mala také voľnejšie obdobie, administratívu som však riešila aj vtedy. Výhodou je, že práca, ktorú vykonávam, je flexibilná. Môžem si ju zmenežovať tak, ako ja potrebujem. Hneď vedľa kliniky máme dievčenské centrum, čiže ja chodím do práce so synom a dcéra je v škôlke. Syn je s opatrovateľkou v tom centre. Ak je hladný a treba ho dojčiť, tak ma opatrovateľka prezvoní, a ja si od pacientov zabehnem nakŕmiť dieťa (úsmev).

V Eldorete si už rok. Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň lekárky?

Na klinike začíname o ôsmej. Máme 80100 pacientov denne, no máme ešte dvoch ďalších clinicer officerov, ktorí sú v Keni na úrovni lekára. Okrem toho ešte jednu zdravotnú sestru, takže na jedného pripadá cca 30 pacientov. Čiže na klinike som tak do jednej hodiny, a keď skončíme, potom riešime ešte záležitosti dievčenského centra. Hlavne zásobovanie potravinami, hygienické potreby, dodávku vody a všetky ostatné logistické záležitosti.

Náročné sú stretnutia s pracovníkmi ministerstva zdravotníctva a školstva, pod ktorých spadáme ako centrum a klinika. Každý štvrťrok sú tieto stretnutia povinné. Hovorí sa na nich o zmenách a nových nariadeniach. Takže, každý môj deň je taký logisticko – liečiteľsko – materský. Pre dievčatá z centra som ako mama alebo sestra, všetky sú zo slumov a sú veľmi vďačné za všetko, čo im dávame.

Africké ženy v čakárni so svojimi deťmi

Africké ženy v čakárni so svojimi deťmi (foto: M. Mulera)

S akými problémami sa tu ako lekárka najčastejšie stretávaš?

Vzhľadom na to, že žijeme v nadmorskej výške 2000 m, je tu chladno. Najčastejšími ochoreniami sú zápaly dýchacích ciest, hnačkovité ochorenia, veľa týfusu. Voda, ktorú obyvatelia pijú, nie je veľmi bezpečná. Ďalej amébiozy, parazitárne ochorenia, ktorých je tu veľmi veľa, takisto pásomnice, ktoré na Slovensku nemáme, najmä kvôli kontrole dobytka. V Keni je veľkým problémom nedostatočné spracovanie mäsa, tým pádom v ňom ešte prežívajú parazitózy. A samozrejme, HIV…

V súčasnosti máme na klinike 450 registrovaných pacientov, z čoho je iba 150 aktívnych, kvôli predchádzajúcim problémom s manažmentom kliniky. Teraz sa snažíme všetkých bývalých pacientov postupne vyhľadávať a zisťovať, prečo odstúpili od liečby, a postupne si ich privolávať späť. Tým, že sme v slume, tak máme najvyšší záchyt. Zaviedli sme aj menežment tuberkulózy, lebo to ide ruka v ruke s HIV. Počas dvoch mesiacov máme záchyt desiatich pacientov tuberkulózy, čo je dosť veľa. Očakávame podstatne väčší záchyt, pretože sme momentálne jediná klinika v slume, ktorá rieši tuberkulózu. V súčasnosti má slum 500-tisíc obyvateľov.

Staráte sa o stovky pacientov. Odkiaľ máte na to peniaze?

Všetko dostávame z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, profesor Krčméry je v súčasnosti jediným sponzorom. Drobné príjmy máme z kliniky, keďže liečba pacientov nie je úplne zadarmo. Ak by bola zdarma, ľudia by si ju nevážili a chodili by na kliniku s banálnymi problémami, a hlavne by liečbe neverili. Na začiatku si za ošetrenie na klinike platili 50 šilingov, čo je cca 50 centov. Rovnako pre dospelých, aj pre deti. Mali sme okolo 50 pacientov denne. Neskôr nás katolícka farnosť upozornila, že ľudia k nám už nechcú chodiť, lebo si myslia, že za cenu 50 šilingov – keď len transport na kliniku stojí viac – nedostanú kvalitné ošetrenie a neveria mu.

Takže sme zvýšili cenu za ošetrenie. Pre deti to ostáva 50 šilingov, ale pre dospelých sme zvýšili na 100 šilingov. Stále je to najnižšia cena v oblasti, a je to cena za poskytnutie celého servisu, pretože na iných klinikách sa platí len za registráciu – približne 200 šilingov, čiže 2 eura. Pacienti následne platia za konzultáciu s lekárom alebo so sestrou, za každý laboratórny test, a ešte platia aj za lieky. „Vďaka“ tomu je pre väčšinu tunajších ľudí zdravotná starostlivosť nedostupná. U nás platia jednorazovo 50 alebo 100 šilingov, a v tom majú všetko – registráciu, konzultáciu, testy aj liečbu.

Čo ťa tu drží?

Viera, že tu mám byť. Pre mňa ako lekárku je táto práca veľmi motivujúca, ponúka mi zadosťučinenie. V Keni človek dôveruje lekárovi, a viera v lekára a dôvera v jeho schopnosti sama o sebe veľmi pomáha v liečebnom procese. Je to tu silno cítiť.

Keňa očkovanie

Slovenský lekár Ivan Szabó a sociálny pracovník Michal Oláh (foto: neznámy autor)

Pridaj komentár

Registrácia