Lekári bez hraníc prinášajú zdravotnícku pomoc, ale aj svedectvá

Zdieľaj
0
Blog| |
Lekári bez hraníc v Bratislave 2

(Zdroj foto: Jasňa Šlédrová, Lekári bez hraníc)

Na Námestí SNP v Bratislave pôsobila niekoľko dní Poľná nemocnica Lekárov bez hraníc. SLOVENSKÝ PACIENT bol pozvaný na malú exkurziu.

Našťastie, nepotrebovali sme pomoc pracovníkov Lekárov bez hraníc, ale mohli sme sa dotknúť nielen práce odborníkov, ale aj života ľudí v rôznych kútoch sveta, ktorí sa nenarodili v bezpečnej krajine s dostupnou zdravotnou starostlivosťou.

„Pomáhať ľuďom je správna vec,“ povedala mi anesteziologička MUDr. Eva Kušíková, ktorá ako lekárka pôsobila niekoľko mesiacov v troch misiách Lekárov bez hraníc.

„Chcem pomáhať ľuďom, ktorí by mali inak mizivú šancu dostať lekársku pomoc, keby sme tam neboli s našou nemocnicou. Každý kto pomáha iným, však pomáha aj sebe. Ako lekár dokážem poskytnúť špecifickú formu pomoci, druhí ľudia však vedia pomáhať iným spôsobom. Pomáhať je moja zodpovednosť, ale aj povinnosť.“

Lekári bez hraníc sa riadia presvedčením, že na lekársku pomoc má nárok každý človek, bez ohľadu na pohlavie, rasu, náboženstvo, presvedčenie alebo politickú príslušnosť, a že potreby ľudí majú väčší význam ako štátne hranice. Preto sa snažia prinášať zdravotnú starostlivosť ľuďom, ktorí k nej nemajú prístup.

Kde a ako Lekári bez hraníc pomáhajú:

  • Prírodné katastrofy: Ľudia, ktorí prežili prírodnú katastrofu, potrebujú ošatenie, čo najskôr strechu nad hlavou, ochranu pred nepriazňou počasia, pitnú vodu, potraviny, základné hygienické vybavenie. Do krízových oblastí prichádzajú Lekári bez hraníc bezprostredne po katastrofe a pomáhajú zaisťovať základné potreby pre postihnutých ľudí. Monitorovaním situácie sa usilujú zabrániť šíreniu epidémií.
  • Ozbrojené konflikty a vojna: V týchto oblastiach poskytujú Lekári bez hraníc chirurgickú starostlivosť raneným, privážajú do vojnových oblastí lieky a zdravotnícky materiál. Snažia sa, aby miestne nemocnice zostali v prevádzke. Ľuďom, ktorým vojna spôsobila traumu, poskytujú aj psychologickú pomoc.
  • Utečenci: V katastrofálnych podmienkach utečeneckých táborov poskytujú zdravotnú starostlivosť a pomáhajú predchádzať epidémiám. Zaisťujú dodávky pitnej vody a výstavbu latrín.
  • Epidémie a očkovanie: Epidémie infekčných ochorení vyžadujú okamžitú reakciu. Pacienti potrebujú zdravotnú starostlivosť a musia byť izolovaní, aby sa zabránilo šíreniu nákazy. Účinnou prevenciou epidémie je aj očkovanie. Lekári bez hraníc preto každý rok realizujú očkovacie kampane proti osýpkam, či meningitíde.
  • Podvýživa: Podvýživou sú najviac ohrozené deti. Lekári bez hraníc vedú v krízových oblastiach ambulantné a mobilné výživové centrá, v ktorých malí pacienti dostávajú špeciálnu terapeutickú výživu. Deti v ohrození života hospitalizujú a liečia na jednotkách intenzívnej starostlivosti.
  • Opomínané choroby: V chudobných krajinách trpia pacienti často chorobami, na ktorých liečbu nie je dosť prostriedkov, alebo vývoj a výroba liekov nepatria k prioritám farmaceutických spoločností. Lekári bez hraníc svojou prácou dokazujú, že liečba malárie, spavej choroby alebo kala azar je možná aj v náročných podmienkach. Aj preto časť finančných prostriedkov venujú výskumu a vývoju liekov na opomínané choroby.
  • Psychologická pomoc: Smrť blízkeho, teror, očité svedectvo – to je len niekoľko z mnohých traumatických zážitkov, ktorých dôsledkom môže byť vážna duševná porucha. Psychológovia Lekárov bez hraníc pomáhajú postihnutým prekonávať traumatické zážitky a zaškoľujú miestnych terapeutov, ako poskytovať potrebnú pomoc.
Anesteziologička Eva Kučíková s návštevníkmi

Anesteziologička Eva Kušíková s návštevníkmi (Zdroj foto: Jasňa Šlédrová, Lekári bez hraníc)

Vojnová chirurgia

Stan poľnej chirurgickej jednotky má necelých 34 štvorcových metrov. Lekári bez hraníc ho dokážu postaviť za 4 minúty a 45 sekúnd. Stavba kompletnej poľnej nemocnice môže trvať približne 2 dni. V prípade potreby však od postavenia provizórneho lekárskeho zariadenia po ošetrenie prvého pacienta uplynú len 2 hodiny. Služba lekára trvá bežne 24 hodín, no výnimkou nie sú ani viac ako 30-hodinové pracovné zmeny.

So zdravotnou sestrou Jitkou Kosíkovou vchádzame do chirurgického pavilónu, ktorého steny sú lemované veľkoplošnými fotografiami z terénu:

„Fotografie sú z Haiti a z rôznych krajín, kde prebieha alebo prebiehal vojnový konflikt. V chirurgickom pavilóne sa pacienti pri vstupe triedia na tých, ktorí sú vážne chorí a potrebujú ošetrenie v chirurgickej sále, a na tých, ktorí môžu byť ošetrení priamo tu. Ďalšia miestnosť, s rôznymi zdravotníckymi pomôckami, je určená na chirurgické ošetrenia menších úrazov, ktoré dokáže pacientovi poskytnúť aj zdravotná sestra, napríklad zašitie rany. Vážne zranený pacient prichádza na operačnú sálu.“

„Hlavné spektrum pacientov traumacentra, teda úrazovej nemocnice, sú pacienti s úrazmi,“ hovorí MUDr. Eva Kušíková, ktorá pôsobila na misiách v Afganistane a na Haiti. „Úrazy sú rôzneho charakteru a rôzneho pôvodu. Sú to pacienti po bežných dopravných nehodách, alebo po pádoch, cisárske rezy, ale mnohí z nich majú násilné zranenia, napríklad po výbuchoch mín, podomácky vyrobených nástražných systémoch, ktorých obeťami sa najčastejšie stávajú deti.“

Vojnová chirurgia sa od tej bežnej líši najmä vysokou početnosťou určitých druhov zranení (napr. zranenia po výbuchoch, priestrely hrudníka, brucha) a podmienkami, za ktorých zraneným pacientom poskytujú lekári pomoc.

„Napríklad možnosti diagnostických metód sú veľmi obmedzené. Nemôžete urobiť CT, nemáte k dispozícii laboratórne testy, viac sa musíte spoliehať na vyšetrenie vlastnými rukami a intuíciu. A keďže tím lekárov je obmedzený, a vy ste tam možno jediný odborník z odboru, zodpovednosť lekára je oveľa vyššia.“   

Nebezpečné a podceňované epidémie

Aj keď je spektrum činnosti Lekárov bez hraníc naozaj široké, Pavel Gruber, riaditeľ českej pobočky Lekárov bez hraníc, považuje za veľké nebezpečenstvo podceňovanie epidémií.

„Nemáme dostatok liekov, nemáme vakcíny, nemáme diagnostické testy. Nedávna epidémia v Západnej Afrike ukázala, že ebola nie je len „chimerický“ problém, ale môže sa kedykoľvek zopakovať, a zdravotnícky systém ju celosvetovo podceňuje.“

Epidémiu eboly sa našťastie podarilo zvládnuť. V rámci infekcií je v súčasnosti najzávažnejším problémom tuberkulóza.

„Aj keď máme v našich podmienkach dojem, že tuberkulóza je choroba minulosti, nie je to tak. V rebríčku infekčných ochorení vystriedala v súčasnosti na pozícii najväčšieho „zabijaka“ dokonca HIV. Doteraz sme mali k dispozícii „najnovší“ liek na tuberkulózu z roku 1961, teda veľmi zastaraný. Pri tuberkulóze pribúdajú rezistentné a multirezistentné kmene, na ktoré nezaberajú žiadne lieky. Tuberkulóza sa teda stáva celosvetovo závažným zdravotným problémom,“ upozorňuje Pavel Gruber.

Lekári bez hraníc v Bratislave 4

Epidemiologička Alena Koščálová vysvetľuje problematiku podvýživy (Zdroj foto: Jasňa Šlédrová, Lekári bez hraníc)

Hoci vo svete existujú choroby, ktoré postihujú milióny ľudí, vývoj liekov proti nim nie je pre farmaceutické firmy zaujímavým zdrojom zisku.

„Ľudia v končinách sveta, kde sa vyskytujú, majú jednoducho smolu, kde sa narodili,“ sarkasticky poznamenáva MUDr. Eva Kušíková. „Na ebolu bola pomerne rýchlo vyvíjaná vakcína, pretože existovali odôvodnené obavy, že sa rozšíri do celého sveta. K problémovým chorobám však patria aj malária, mulitrezistentná forma tuberkulózy, spavá choroba, kala azar, Chagasova choroba. Týmito chorobami trpia väčšinou ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť kúpiť drahé lieky, a preto nie sú ani vyvíjané.“

Keď mlčanie zabíja: Lekári bez hraníc prinášajú svedectvá

Lekári bez hraníc majú dve poslania. Tým známejším je poskytovanie zdravotnej starostlivosti všade, kde je neodstupná. Tým dôležitejším je prinášanie svedectviev.

Keď v roku 1999 preberal Nobelovu cenu za mier vtedajší prezident Lekárov bez hraníc James Orbinski, povedal: „Nevieme naisto, či slová dokážu zakaždým zachrániť život. Je ale nad slnko jasné, že mlčanie zabíja.“

„Prinášanie svedectva je popri lekárskej pomoci ďalším pilierom práce Lekárov bez hraníc. Chceme približovať to, v akých podmienkach žijú ľudia, ktorým pomáhame, a ktoré sú naozaj veľmi zlé. Vo svete však v nich žijú milióny ľudí,“ vysvetľuje Iveta Polochová z českej pobočky humanitárnej organizácie Lekárov bez hraníc.

Iveta Polochová sa minulý rok vrátila z misie v Libanone: „Okrem pomoci našej komunikačnej jednotke, bolo mojou úlohou prinášať svedectvá. Navštívila som utečenecký tábor Šatíla, ktorý vznikol už v roku 1949, v ktorom žijú prevažne Palestínci. V poslednej dobe sa tam však objavuje množstvo utečencov zo Sýrie a žijú tam aj chudobní Libanonci. Podmienky, v ktorých žijú, sú pre nás otrasné. Libanon napríklad neuznáva štatút utečenca, zdravotnícka starostlivosť je súkromná a títo ľudia ju nemajú k dispozícii. A to je práve oblasť, v ktorej im Lekári bez hraníc pomáhajú.“

V tímoch misií Lekárov bez hraníc je dôležitý každý

Poľná chirurgická nemocnica v nafukovacom stane, izolačná jednotka na liečbu cholery, dočasný domov pre ľudí na úteku, centrum na liečbu podvýživy. Príprava rôznych stredísk a centier zdravotnej starostlivosti vyžaduje koordináciu mnohých pracovníkov organizácie.

„Tímy Lekárov bez hraníc majú všeobecne viac ako 30 000 spolupracovníkov. Väčšinu tvorí miestny personál. Medzinárodní spolupracovníci sú naopak z rôznych kútov sveta,“ hovorí Iveta Polochová.

Tím v jednom projekte tvorí priemerne 4 – 12 zahraničných spolupracovníkov, ktorí pracujú po boku miestnych kolegov. Na jedného medzinárodného pripadá asi 11 miestnych spolupracovníkov. Ideálnym prípadom pôsobenia Lekárov bez hraníc je, ak sa im podarí vytrénovať miestnych pracovníkov, odovzdať im všetky potrebné zručnosti a skúsenosti, a nastaviť chod zdravotníckeho zariadenia tak, že bude efektívne fungovať aj po ich odchode.

V projektoch Lekárov bez hraníc pracujú odborníci zdravotníckych, administratívnych a technických profesií. Personalistka Reena Sattar vysvetľuje:

„V tímoch misií nájdeme všetky možné profesie. Na jednej strane sú to zdravotnícki pracovníci – od gynekologičky po chirurga, od zdravotnej sestry po experta na výživu. Na strane druhej, nemocnice by nemohli stáť bez pomoci architektov, stavebníkov, inžinierov, logistov, špecialistov na vodu a sanitáciu, a nemohli by samozrejme fungovať bez práce finančných koordinátorov či administrátorov.“

Za všetkým, čo Lekári bez hraníc robia, stojí efektívny logistický systém, ktorý zaisťuje, aby ich spolupracovníci mali vždy k dispozícii všetok potrebný materiál a vybavenie. V prípade misií Lekárov bez hraníc sa pritom nedá povedať, že jedna funkcia je dôležitejšia ako druhá.

„Bez práce jedného človeka by nefungovali ani ostatní pracovníci na misii. Lekár nemôže operovať bez elektriny. Keď miestni zamestnanci nedostanú výplaty, neprídu do práce, a bez vody by to nezvládol nikto z nás,“ dodáva Reena Sattar z Kanady, ktorá pôsobí v českej pobočke Lekárov bez hraníc od roku 2012.

Do ktorých krajín odchádzajú Lekári bez hraníc?

Od začiatku vzniku českej kancelárie Lekárov bez hraníc (v roku 2006), ktorá združuje českých aj slovenských odborníkov, absolvovalo misie (aj viackrát) 125 ľudí, ktorí na nich strávili viac ako 100 rokov.

„Ku krajinám, kam dlhodobo posielame najviac ľudí, patria Južný Sudán, Afganistan a v poslednej dobe Jemen a Ukrajina,“ spresňuje riaditeľ českej pobočky Lekárov bez hraníc, Pavel Gruber. „Vojnová chirurgia, tropické choroby, podvýživa, HIV – spektrum našej činnosti je naozaj široké, ale spája ich spoločným menovateľ, ktorým je nedostupnosť zdravotnej starostlivosti. Aby si to našinci vedeli predstaviť, v mnohých krajinách je jeden lekár na 100 až 200 tisíc pacientov.“

Aj keď sa v našich podmienkach radi a často sťažujeme na kvalitu zdravotníckej  starostlivosti, vždy existuje možnosť, že sa dostaneme vo veľmi krátkom čase do rúk odborníkov.

„Pre našincov je teda nepredstaviteľné, že dnes sú na zemeguli miesta, a nie je ich málo, kde ľudia nedostanú žiadnu starostlivosť, alebo za ňou putujú niekoľko dní. Častým problémom je, že prichádzajú neskoro, keď im už nedokážeme pomôcť. Z tohto pohľadu, cez všetky problémy, ktoré v Európe v zdravotníctve máme, v porovnaní s ostatnými kútmi sveta máme v oblasti zdravotnej starostlivosti skutočný luxus,“ hovorí Pavel Gruber.

Lekári bez hraníc 5

Izolačná jednotka pre liečbu cholery (Zdroj foto: Jasňa Šlédrová, Lekári bez hraníc)

Ako sú Lekári bez hraníc v nebezpečných oblastiach chránení?

Na svojich misiách používajú Lekári bez hraníc len neozbrojenú ochranku. „Chráni ich predovšetkým neutralita, nestrannosťnezávislosť,“ objasňuje Pavel Gruber.

Zdravotnícke zariadenia, ich personál a pacienti sú chránení Ženevskými konvenciami. Jednotlivé strany konfliktu vo väčšine prípadov chránený štatút rešpektujú. Napriek tomu, že v poslednej dobe rastie počet útokov na nemocnice, Lekári bez hraníc sú na základe svojej 45-ročnej existencie presvedčení, že práve toto je najlepší spôsob, ako doručiť zdravotnícku pomoc ľuďom uprostred konfliktu.

Prečo by sme sa mali zaujímať o to, čo sa deje ľuďom na druhom konci sveta?

Reena Sattar (HR koordinátorka, ktorá bola na misiách v Južnom Sudáne, Iraku, Sýrii, Demokratickej republike Kongo, v Sierra Leone, na Ukrajine):

„Je dôležité, aby ľudia vedeli, čo sa deje vo svete. Často to vidia v televízii, ale často ani nie. Ukazujeme nielen to, čo robíme, ale aj to, pre koho to robíme. A ľudia by mali vedieť, že aj dnes vo svete zomierajú deti od hladu, mladí ľudia na civilizačné ochorenia, ktoré sú liečiteľné, že aj dnes zomierajú tisíce ľudí na epidémie len preto, že nedostali včas očkovaciu vakcínu za pár desiatok centov. Utrpenie ľudí vo svete je súčasťou nášho svedectva. Možno to z nás urobí ľudí, ktorí sú vnímavejší k problémom druhých.“

MUDr. Eva Kušíková (anesteziologička, bola na misiách 2x v Afganistane a na Haiti):

„Prečo by sme sa mali zaujímať, čo sa deje na opačnom konci sveta? Stále je to jeden svet, v ktorom sme všetci navzájom veľmi úzko prepojení. Obmedzovať naše myslenie a naše cítenie len na okolie, v ktorom žijeme, nie je cesta správnym smerom. Neznamená to, že všetci musia pomáhať len niekde inde, než doma – dôležití sú aj ľudia, ktorí sa svojou pomocou snažia posunúť dopredu aj našu spoločnosť.“

Iveta Polochová (misia v Libanone):

„Všetci máme veľké šťastie, kde sme sa narodili a že žijeme v bezpečnej časti sveta. Ostatní, a dnes je ich nanešťastie na svete oveľa viac, to šťastie nemali. Pomáhať druhým je obyčajná ľudskosť. A sami nevieme, kedy budeme potrebovať pomoc my.“ 

Čo dokážu naše dary?

Súčasťou Lekárov bez hraníc sa môže – aj bez účasti na misách – stať každý človek, ktorému nie je ľahostajný osud druhých. V prípade Lekárov bez hraníc aj malý dar dokáže zachrániť život.

„Ak použijeme darcovských 10 eur, napríklad na očkovanie detí proti osýpkam, jedna očkovacia dávka stojí približne 1 euro. To znamená, že ochránime pred chorobou až desať deti,“ konkretizuje riaditeľ českej kancelárie Lekárov bez hraníc Pavel Gruber.    

  • 11 eur – zaistí dvojtýždňovú terapeutickú výživu vážne podvyživenému dieťaťu,
  • 24 eur – zaistí na jeden deň pitnú vodu pre 3 500 utečencov,
  • 37 eur – zaistí na mesiac základnú zdravotnú starostlivosť pre 300 ľudí,
  • 185 eur – zaistí vybavenie pôrodnej asistentky pre 20 bezpečných pôrodov.

Lekári bez hraníc:

  • V súčasnosti vedú viac ako 400 zdravotníckych a humanitárnych projektov v takmer 70 krajinách sveta.
  • Česká kancelária Lekárov bez hraníc vznikla v roku 2006.
  • Tretinu jej spolupracovníkov tvoria odborníci zo Slovenska.
  • V roku 2016 pôsobilo 36 pracovníkov Lekárov bez hraníc na 46 misiách, najmä v Iraku, Južnom Sudáne, Afganistane a Jemene.

Pridaj komentár

Registrácia