Michal Hvorecký: Som spoločenský samotár

Zdieľaj
0
|

Spisovateľ, prekladateľ a publicista Michal Hvorecký (nar. 1976 v Bratislave) je človek, ktorému nič nie je jedno. Ideálny stav, aby sa voľne, no s o to väčším nasadením vyjadroval ku všetkému. Na blogoch,

Spisovateľ, prekladateľ a publicista Michal Hvorecký (nar. 1976) je človek, ktorému nič nie je jedno. Ideálny stav, aby sa voľne, no s o to väčším nasadením vyjadroval ku všetkému. Na blogoch, na sociálnych sieťach, v novinách, kdekoľvek. Pre nás všetkých, čo ho „musíme“ čítať, je však zachraňujúce, že vždy má čo povedať. To sa totiž o mnohých ďalších, ktorí sa tiež radi „vyjadrujú“, povedať nedá. Pre portál SLOVENSKÝ PACIENT sa rodený Bratislavčan pekne vyjadril napr. o starých ľuďoch, otcovstve a osobných jazvách.

 

Choroba hlavnej postavy je ústredným motívom mnohých literárnych diel. To si spisovatelia tak dobre uvedomujú, aké je zdravie dôležité, alebo ide o zaručený recept na dramatickú zápletku?

Práveže až taký častý literárny motív choroba podľa mňa nie je. Napríklad také prechladnutie. Už spisovateľka Virginia Woolfová si v eseji O chorobe z roku 1926 všimla, ako málo literárnych diel sa zaoberá bežnými chorobami, ako sú chrípka alebo zápal pľúc – v porovnaní napríklad s témami lásky, žiarlivosti či rodinných konfliktov. Schválne, skúste si spomenúť, kedy ste naposledy čítali súčasný román, v ktorom niekto ležal v posteli s horúčkou? Ak sa v literárnom diele vyskytne choroba, tak zásadne dramatická, ako v Anne Kareninovej. Na druhej strane sa v uplynulých rokoch priam vyrojili romány a životopisy o rakovine. V Nemecku sa už proti tomu aj zdvihla vlna kritického odporu, že je to zneužívanie utrpenia a gýč. Jeden slávny kritik odkázal autorom, aby písali o živote, nie o smrti.

Traduje sa, že spisovatelia sa iba vypisujú z vlastných psychických problémov. Stalo sa vám už, že ste si vlastnými nápadmi privodili „depresiu“?

To ani nie. Trápia ma skôr veci zo skutočného života. Môj život nebol, ani nie je zrovna ľahký; musel som si preskákať veľa ťažkostí. Určite ma to aj posilnilo. Možno preto ma nedokážu vytočiť ani reakcie kritiky či nenávistné emaily, aké mi občas chodia od ľudí, ktorým prekážajú moje kritické články.

Správate sa – po vyše pätnástich rokoch písania – už vyrovnane, keď sa vám písanie nedarí?

Priznám sa, že po pätnástich rokoch si písanie predovšetkým užívam. Aj na čítačkové turné chodievam najmä pre radosť a inšpiráciu. Stav kultúry dospel až do takej krízy, že sa skutočne teším z maličkostí, a nemám prehnané očakávania. Už to, že vôbec môžem písať a publikovať, je v dnešnom svete vlastne veľký luxus. Keď mám dojem, že v daný deň nič dobré nenapíšem, tak robím niečo iné, prekladám, editujem, redigujem, alebo si čítam.

Vtrhávajú vám vaše literárnej postavy do snov?

Neustále. Aj literatúra ako celok do reálneho života. Písanie a prežívanie sa u mňa prelínajú.

Ak spisovateľ povie, že bez písania nedokáže žiť, ide o klasickú závislosť. Nemal by sa liečiť?

Tak to neviem posúdiť. Ja tiež neviem bez písania žiť, je to môj spôsob vnímania a interpretovania sveta. Určite by som trpel, keby som nemohol písať, ale verím, že sa to nestane. Písaním sa neživím, vystriedal som veľa rôznych zamestnaní, a verím, že písanie vždy zostane aspoň niekde povedľa ako nočná práca.

Ste psychiater, a naproti vám sedí Michal Hvorecký. Aké „škrtance“ na duši uňho zaznamenávate?

Dosť veľa som si v minulosti vytrpel v partnerských vzťahoch, aj ozajstné peklo s psychickým vydieraním, vyhrážkami… Určite to poznačilo moju dôveru k ľuďom. Som dosť samotársky človek, ktorý sa však často pohybuje a pracuje v spoločnosti ľudí. Nesťažujem sa, radšej zatnem zuby a idem ďalej. Snažím sa poučiť z toho zlého, čo som zažil, a budovať svoju rodinu na dobrých základoch. Byť otcom je veľmi ťažké, ale aj nekonečne krásne.

Je podľa vás zdravé čítať sci-fi?

Jednoznačne. V našej rodine to bola veľká vášeň. Môj otec je veľký scifista, blíži sa k sedemdesiatke, a ešte naplno prednáša, bloguje, cestuje…

Stane sa vám, že za celý deň zjete iba jedno jedlo?

Nie. Hoci na to nevyzerám, som veľký jedák. Najradšej jem štyri-päťkrát denne. Mimoriadne rád varím, a myslím, že aj celkom zdravo.

Aké pocity vo vás vyvolávajú chorí ľudia?

Čudujem sa, že choroba sa u nás stále často považuje za akési tabu. Podobne ako staroba. Ja som veľa času strávil so starými aj chorými ľuďmi. Napríklad na dunajských lodiach, kde som dve sezóny pracoval a staral som sa o amerických dôchodcov. Raz som v románe Thomasa Bernharda Rúbanie lesa našiel túto pasáž: „Mám dojem, že v istom úseku svojho života som svoj záujem smeroval na starých a veľmi starých ľudí, na nich som sa orientoval viac, ako na mladých, viac som vyhľadával kontakt so staršími, nie s mladými, aj som so starými a veľmi starými trávil vždy viac času, ja sám som bol vtedy mladý, stelesňoval som mladosť, nie starobu, preto ma zaujímala staroba, a nie mladosť.“

Spisovateľ si kazí oči, chrbticu, zarába na cievne problémy či nadváhu, ničí si nervy. Ide vlastne o rizikové povolanie. Myslíte si, že si to uvedomujú v zdravotnej poisťovni?

Ešte oveľa závažnejšie je, že spisovatelia – a vôbec ľudia v tvorivých povolaniach – dnes patria k sociálne najohrozenejším skupinám obyvateľov. Aj autori a autorky by mali dbať na svoju životosprávu, ale nie je to vždy pravidlo. Ja som v tomto smere skôr výnimka. Nefajčím, nefetujem. A dokonca aj málo pijem alkohol, a vyslovene nerád sa opíjam. Uvedomujem si tento svoj závažný spoločenský hendikep. Budem sa usilovať, aby som sa postupne polepšil.

Ďakujem za rozhovor, a toto posledné nerobte.

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií