Michal Sersen (28. decembra 1985), strieborný medailista z MS v hokeji 2012, patrí medzi najlepších slovenských hokejových obrancov súčasnosti. Konštruktívna prihrávka, dobrý prehľad na ľade, jedna z najtvrdších striel v Kontinentálnej hokejovej lige (KHL), to sú základné charakteristiky. Hráč bratislavského Slovana si medzi zápasmi našiel čas na rozprávanie o zuboch, krvi a chrípke.
Vaša svokra je zdravotná sestra. Už vás niekedy ošetrovala?
Tak k tomuto našťastie nikdy nedošlo…(smiech). Ak teda nerátam holenie hlavy…(smiech).
Hokejisti bežne prichádzajú o zuby. Akú máte zatiaľ bilanciu?
Chvalabohu, doteraz stopercentnú – zatiaľ mám všetky zuby. A pevne verím, že to takto zostane čo najdlhšie.
Čo vám spôsobuje väčší problém – keď krvácate vy, alebo keď vidíte krvácať niekoho iného?
Myslím, že s krvou nemám žiadne problémy, je to v pohode. Možno kým neuvidím nejaké vypichnuté oko… (smiech). Ale keď ide o ranku na pár stehov, tak krv zvládam u seba, aj u iných. Nemám z krvi strach.
Ako často si uvedomíte, že máte vlastne rizikové povolanie? Pozeráte sa na to takto?
Svojím spôsobom je to rizikové povolanie, áno. Ale nikdy som sa nad tým hlbšie nezamýšľal – beriem to ako prirodzené riziko, ktoré k hokeju patrí. Určite by bolo zlé, keby som šiel na ľad s nejakým strachom, že sa mi niečo stane. Hráč najskôr príde k zraneniu, keď sa nesústredí na hru.
Keď sa v zápase necítite fyzicky najlepšie, vždy viete, prečo to tak je?
Ak je človek zdravý, predzápasový režim je vždy rovnaký. Väčšinou sa teda aj ja cítim vždy rovnako. Samozrejme, keď je chrípkové obdobie, vtedy to býva horšie.
Vždy si doliečite chrípku?
Práveže nie… Ja som ten „prípad“, že nastúpim, aj keď mám menšiu chrípku, alebo mám upchatý nos. Ale toto neberiem ako prekážku. Horšie je, keď mám zvýšenú teplotu. Pokiaľ je to málo cez 37, vtedy som schopný normálne hrať, a ani to neregistrujem. Ale asi pred troma rokmi, keď sa tie teploty blížili k 39 st. Celzia, tak to už som sa cítil naozaj zle. To sa potom nedá hrať.
Máte vlastný spôsob, ako sa vyvarovať nedovolenému dopingu?
V klube neberieme nič také, o čom by sme nevedeli, čo v tom je… Keď sú práve tie chrípky, tak si nasadíme Paralen alebo Coldrex. V Coldrexe je pseudoefedrín, no vieme, že si ho môžeme dať ráno v deň zápasu, a večer, po zápase, nám už nič nenamerajú – je to preč…
Hokej bolí, no najbolestivejšie sú asi prehry. Čo vám zdvihne náladu po prehratom zápase?
Hokej ma viac baví, keď vyhrávame, to je jasné. Myslím, že mám tú výhodu, že mám malého syna – ten mi vie vždy zdvihnúť náladu. A prehry ja nejako neprežívam, nezaoberám sa nimi dlho.
Sníva sa vám o hokeji?
Našťastie nie (smiech). Nespomínam si, že by sa mi v poslednej dobe snívalo, že hrám hokej…
Slovan hráva hlavne proti ruským hráčom. Nepomohlo by mu, keby mal v kádri aspoň 2 – 3 ruských hokejistov?
Na to je ťažké odpovedať… Záleží to od toho, akí by to boli hráči. Či by vôbec zapadli do našej koncepcie. Skôr si myslím, že nám ruskí hráči nechýbajú. Ale ktovie, možno sa to časom zmení.
Chutí vám typická ruská strava?
Asi všetkým nám chutí boršč, to je také najtypickejšie ruské jedlo. Ale v každom hoteli, v každom ruskom meste je to iné, aj strava. Lenže my aj tak väčšinou jedávame kura s ryžou – teda žiadna ruská strava.
Čo by ste zmenili na súčasných pravidlách ľadového hokeja?
Asi by som si zrušil ten posledný dištanc…(smiech). Ale vážne, keď niečo nové zavedú, budeme sa musieť prispôsobiť. Ja osobne nemám žiadny nápad.
Myslíte si, že sa viete dobre korčuľovať?
Hm, dobrá otázka… No, úplne spokojný asi nemôžem byť… Na svojom korčuľovaní mám určite čo zlepšovať. A uvedomujem si to aj sám od seba – preto sa na každom tréningu snažím svoju techniku zdokonaľovať. Takže áno, chcem sa naučiť korčuľovať…(smiech).
Fotografie: www.LSZphotography.com
