Profesor Elwood zostavil vzorovú skupinu laikov, ktorá tri dni diskutovala s odborníkmi práve na spomínané témy. Zamerali sa predovšetkým na užívanie nízkodávkového aspirínu ako prevencie cievnej mozgovej príhody u starších ľudí. „16-člennú porotu laikov tvorili ľudia, ktorí nemali medicínske, ani farmaceutické vzdelanie a netrpeli žiadnym chronickým ochorením. Vyberali sme ich ako náhodnú vzorku – boli to obyčajní ľudia s rôznym vzdelaním a rozličným sociálnym zázemím. Predstavili sme im viacerých odborníkov: jedni nadšene hovorili o preventívnom užívaní aspirínu a naopak, iní špecialisti im protirečili a upozorňovali na riziká užívania tohto lieku. Rozprúdili sme diskusiu o tom, či zodpovednosť za zdravie by mala byť delegovaná na lekárov a farmaceutov, alebo by ochrana zdravia a prevencia chorôb mala byť na pleciach pacientov. Ja sa rozhodujem, či budem fajčiť alebo nie, závisí odo mňa, koľko alkoholu vypijem a či vôbec nejaký. Je na mne, ako sa budem stravovať, či budem športovať. Kto má ale rozhodovať, či budem preventívne užívať nejaký liek?“ pýtal sa šestnástich porotcov profesor Elwood, ktorého sme stretli na konferencii Súčasné trendy a budúce stratégie v kardiologickej liečbe v januári v Rige.
Pacienti chcú rozhodovať sami
„Všetci členovia si boli celkom istí, že ochrana zdravia má byť na ich vlastnej zodpovednosti. Boli presvedčení, že odborníci – teda lekári, kompetentné zdravotnícke inštitúcie a štát ako taký – by mali laickej verejnosti poskytovať lepšie, presnejšie a zrozumiteľnejšie informácie o formách prevencie rôznych ochorení.“ Vzorová skupina sa teda domnievala, že verejnosť by mala mať ľahko dostupné komplexné informácie, ktoré by zároveň upozorňovali na výhody, ale aj riziká preventívnych opatrení a nemali by byť iba jednostranné. Aj v otázkach týkajúcich sa pomerne špecifickej otázky (či užívať nízkodávkový aspirín ako prevenciu srdcovo-cievneho ochorenia) boli jednoznačne presvedčení, že takéto rozhodnutie by malo byť na ich zodpovednosti a malo by byť na ich posúdení, ako vidia svoje riziko infarktu alebo mozgovej porážky a ako riziko krvácania. Hlavne v otázkach preventívneho užívania liekov by pacient mal mať k dispozícii dostatok objektívnych informácií a mal by sa rozhodnúť sám.
„Moja jediná výhrada bola v tom, že protichodní rečníci porovnávali riziko krvácania s rizikom mŕtvice. Z môjho pohľadu zvýšená krvácavosť predstavuje menej závažný problém, kým mozgovú porážku alebo srdcový infarkt pokladám za oveľa vážnejšie udalosti, pretože majú až 40 % riziko úmrtia. Hemoragická porážka, teda mŕtvica spôsobená krvácaním do mozgu je veľmi zriedkavá, oveľa častejšie sa stáva, že staršiemu človeku sa cievka v mozgu upchá, než že by sa roztrhla,“ vyjadril sa prof. Elwood.
Máme mať prístup k priebežným informáciám?
Druhou, tiež dosť špecifickou témou, ktorú navzájom oponujúci odborníci otvorili, boli pozorovania o vplyve aspirínu a riziku rakoviny. (Tento projekt sa uskutočnil v roku 2006, keď ešte neboli dostupné podrobné štúdie. V súčasnosti už existujú dôkazy o tom, že užívanie nízkodávkového aspirínu znižuje riziko niektorých druhov rakoviny.) Laická porota sa po prednáškach oponentov vyjadrila tak, že verejnosť by mala mať k dispozícii aj priebežné informácie, skôr než budú mať lekári konečné, nevyvrátiteľné dôkazy.
„Nazdávali sa, že by malo byť na pacientovi, aby sa sám rozhodol, či chce užívať liek a riskovať zvýšenú krvácavosť, ale zároveň si znižovať riziko rakoviny, alebo im to za to nestojí,“ priblížil epidemiológ. Prirodzene, určitá skupina odborníkov mohla v rozprave argumentovať aj tým, že ešte neexistujú defi nitívne dôkazy a nie sú zjavné všetky riziká, i keď v tomto prípade ide o zaužívaný liek s vyše storočnou tradíciou.
„Jeden z odborníkov to vystihol; povedal, že výhody prevencie nevie nikto vyčísliť. Povedzme, že sme zabránili štyridsiatim infarktom alebo zopár rakovinám – nevieme ale ukázať prstom, že to bolo u toho či onoho človeka, pretože toto riziko má takmer každý starší človek. Avšak riziká sa dajú pomerne ľahko identifikovať – pacienta s infarktom, mŕtvicou alebo krvácaním do mozgu nájdeme v každej nemocnici. Napriek tomu súhlasím s verejným názorom, že zhodnotenie týchto rizík by malo byť na každom pacientovi, nemal by to zaňho rozhodovať niekto iný,“ povedal epidemiológ profesor Peter Elwood. „Sám sa rozhodnem, že sa začnem zdravšie stravovať, sám seknem s fajčením, sám si kúpim dobré topánky a začnem chodiť na dlhé vychádzky. Sám sa chcem aj rozhodovať, či budem preventívne užívať nejaký liek alebo nie. Chcem mať pred sebou všetky pre a proti a môj konkrétny profil rizík. Lekári sa už dlho hrajú na bohov. Je čas, aby sme prevzali zodpovednosť za naše zdravie a životy.“
