Click here! Môže pes liečiť? - Slovenský pacient

Môže pes liečiť?

Zdieľaj
0
|

Hovorí sa, že zvieratá majú šiesty zmysel – čo ak ho nejaký pes vie využiť na pomoc človeku? Petra Moncmann nám porozprávala o tom, ako sa stala canisterapeutkou.

Hovorí sa, že zvieratá majú šiesty zmysel – čo ak ho nejaký pes vie využiť na pomoc človeku? Petra Moncmann nám porozprávala o tom, ako sa stala canisterapeutkou.

Ako ste sa dozvedeli o canisterapii?

Začnem trochu zoširoka: azda odjakživa som totiž bola psičkárka, ale o canisterapii som nevedela. Doviedol ma k nej náš pes, kríženec jazvečíka a ratlíka. Jedného dňa som z ničoho nič odpadla a trinásť hodín z toho dňa mám stále v hmle. Ukázalo sa, že mám cystu v ľavej mozgovej hemisfére a tá mi spôsobila sekundárnu epilepsiu. Bola to pre mňa rana – dovtedy som žila aktívnym životom, starala som sa o dcéru, ktorá vtedy mala iba 8 rokov. Tri mesiace mi trvalo, kým som sa rozhodla, že podstúpim operáciu. Za ten čas som ako osamelá matka potrebovala všetko zabezpečiť tak, aby bolo o dcéru postarané, ak by sa mi niečo stalo. Lekári totiž verili v optimistický záver, ale zaručiť ho nemohli. Našťastie, operácia dopadla dobre, epilepsia mi však zostala.

Keď som sa po operácii dostala domov a začala som chodiť aj na prechádzky so psom, všimla som si zvláštnu vec: napriek tomu, že náš pes bol veľmi rád vonku, zrazu sa stále pýtal domov a keď sme sa teda vrátili, začal ma volať do postele. Myslela som si, že sa chce pritúliť, a tak som si ľahla. Nasledujúcich 25 minút si nepamätám. Prebrala som sa na to, že mám uslintanú tvár, stuhnuté telo a pes leží vedľa mňa. To znamená, že som mala ďalší veľký epileptický záchvat, tzv. grand mal. Keby ma náš pes nezavolal domov a do postele, pravdepodobne by som takto ležala niekde na ulici. Ktovie, ako by som dopadla. Mojím ošetrujúcim neurochirurgom bol v tom čase prof. MUDr. Miron Šramka, ktorý bol tiež zakladajúcim členom časopisu Pes a mačka. Spýtala som sa ho, čo si o tomto pozorovaní myslí. Až od neho som sa dozvedela, že existuje niečo ako canisterapia. Začala som si o nej hľadať viac informácií a zoznámila som sa bližšie s činnosťou českého združenia Pomocné labky.

Váš pes sa teda ukázal ako epialert. Čo presne to znamená?

Epialert je pes, ktorý má schopnosť vycítiť epileptický záchvat skôr ako človek. Psy majú oveľa vnímavejšie zmysly – spozorujú drobné detaily ako zmenu pachu potu, zmenu teploty tela, zmenu tepovej frekvencie. Prirodzený inštinkt vedie psa k tomu, aby svojho pána doviedol do bezpečia. Nášho psa to nikto neučil, bol to jeho pud. Mimochodom, tohto psa mám dodnes. Má vyše 16 rokov, sotva chodí, ale sľúbila som mu, že nech sa bude diať čokoľvek, pokiaľ nebude mať bolesti, u mňa kráľovsky dožije.

Terapeutkou ste sa však nestali iba pomocou jedného psa, vychovali ste ich niekoľko…

Druhý pes sa ku mne dostal viac-menej náhodou. Jeho majitelia ho kúpili deťom, ktoré po čase stratili záujem, a tak mi ho darovali. Tretí pes sa k nám zatúlal pri prechádzke po lese. Zaujímavé je, že vtedy som psy ešte špeciálne netrénovala, veľa vecí sa naučili jeden od druhého. Väčší pes, ktorého máme, sa dokonca neuspokojí len s tým, že ma privoláva k posteli, ale dokonca ma v nej pre každý prípad aj zaľahne. Tretí pes, nemecký ovčiak, sa zasa zameriava na privolanie pomoci. To znamená, že chodí po byte a privoláva dcéru, prípadne šteká, aby upozornil, že sa niečo deje. Musím prezradiť, že v privolávaní pomoci je veľmi vytrvalý – raz vytiahol dcéru doslova z WC.

Ako často musia vaše psy zasahovať?

Nedá sa to povedať presne – niekedy mám dlhší čas pokoj, inokedy aj niekoľko záchvatov do týždňa. Ťažko si preto plánujem program. Stane sa, že sa ráno chystám niekam ísť a zrazu si jeden pes ľahne pred dvere a druhý ma ťahá do postele. Tým pádom mi je jasné, že sa nikam nejde. Zistila som si odbornú literatúru, psov som dala certifikovať, a tiež som si spravila terapeutický kurz s certifikáciou.

Vaše psy sa však nešpecializujú len na epilepsiu…

Ukázalo sa, že týraný pes vie vytipovať týrané dieťa a zmierniť v ňom napätie, otvoriť ho. Začala som sa viac venovať aj tejto problematike. V Prievidzi existuje Asociácia psov – terapeutov, s ktorou som spolupracovala a neskôr som sa osamostatnila. V súčasnosti sa venujem aj výcviku rezidenčných psov. To sú takí, ktorí sa vycvičia, a potom odovzdajú novým majiteľom, ktorí ich potrebujú. Okrem toho trénujem aj nových canisterapeutov, čiže ľudí, ktorí budú so psami ďalej pracovať. Okrem špeciálneho výcviku psa sa vtedy venujeme aj výcviku človeka. Ten musí predovšetkým dokonale ovládať svojho psa a musí byť dostatočne odolný, aby zvládal záťažové situácie – napríklad na detskej onkológii, pri cvičení detí s detskou mozgovou obrnou, pri hrách detí s poruchami autistického spektra, pri krízových intervenciách… Sme jediným canisterapeutickým združením na Slovensku, ktoré je registrované v Červenom kríži, získali sme akreditáciu ministerstva školstva a v súčasnosti pracujeme aj na akreditácii ministerstva práce, rodiny a sociálnych vecí, aby sme mohli viac pracovať práve s týranými deťmi.

Ako si vyhľadávate psy, ktoré budú vhodné na canisterapiu?

Spolupracujem s viacerými občianskymi združeniami a útulkami, ktorým zvyknem napísať, že hľadám psa určitého typu – napríklad na výcvik k starším ľuďom, alebo na pomoc epileptikovi a podobne. Z ich odpovedí si vyberiem pár, ktoré najviac zodpovedajú mojim požiadavkám a tie psy si potom otestujem. Napríklad test na epialerta robím vtedy, keď mi nie je dobre. Vtedy sa totiž rýchlo ukáže, či pes dokáže rozpoznať prichádzajúci záchvat. Napríklad do jedného domova sociálnych služieb, kde žijú starí ľudia s demenciami, sme hľadali malé a zároveň pokojné plemeno. Vtedy pes plní úlohu zabávača, prítulného maznáčika, ktorý má obyvateľov domova potešiť, motivovať, aby sa s ním zahrali. Na túto úlohu nie je vhodný každý pes – musí byť pokojný, nesmie veľa štekať. Niektoré psy sa hodia na hromadnú canisterapiu, keď sa viac psov uloží okolo pacienta a prehreje ho. Iné psy sú zasa ideálne na skupinové terapie vo väčšej spoločnosti, napríklad pri návšteve detí na detskej onkológii, pri propagácii na školách a podobne.

Existuje plemeno psov, ktoré je zvlášť vhodné na canisterapiu?

Nedá sa to zovšeobecniť, ale moja skúsenosť ma vedie k tomu, že na rezidenčný výcvik sa až tak veľmi nehodia labradory alebo zlaté retrievery, pretože tieto plemená často mávajú problémy s kĺbmi, a teda z pohľadu canisterapie nižšiu životnosť. Vždy ma zaujíma, či psy nemajú problémy s agresivitou. Neberieme tiež úplne malé plemená, pretože bývajú agresívnejšie, neraz takmer neutíšiteľné a vzhľadom na „kabelkové“ rozmery chorému človeku ani veľmi nepomôžu. Ak si vyberám psa aj majiteľa do terapeutického kurzu, najviac ma zaujíma, či pes stopercentne poslúcha a či majiteľ dobre zvláda stresové situácie. Keď sa totiž dostane do výcviku, nemôžem mať viac práce s nádejným terapeutom než s pacientom. Dobrou skúškou odolnosti je napríklad cvičenie Vojtovou metódou. Ako asi viete, táto metóda je efektívna, ale pre deti trpiace detskou mozgovou obrnou aj bolestivá. Práve v tom dokáže pes a dobrý canisterapeut pomôcť: dieťa motivujeme napríklad natiahnuť rúčku, aby podalo psovi maškrtu. To je celkom iná motivácia ako pri zvyčajnom cvičení. Práve vo chvíli, keď plače dieťa aj jeho rodič, canisterapeut sa musí držať a situáciu odľahčovať, trebárs tým, že upozorní na psa, jeho milý výraz, kožuch a podobne.

Canisterapia (z latinského canis = pes) je psychoterapeutická metóda, ktorá využíva špeciálne vycvičené psy. Cieľom terapie je zlepšiť sociálne, emočné, kognitívne alebo fyzické fungovanie pacientov. Kontakt človeka a psa má liečebný efekt – upokojenie, zlepšenie nálady, motiváciu k cvičeniu, asistenciu pri vykonávaní určitých úkonov a podobne.

Canisterapia môže prebiehať individuálne alebo kolektívne. Na rozdiel od bežného „hrania sa“ so psom sleduje canisterapeutické stretnutie konkrétny cieľ. Terapia je riadená, vopred sa dohodnete na svojich očakávaniach, reálnych možnostiach terapie a forme, akou ich dosiahnuť.

Cieľom môže byť napríklad zlepšenie pohyblivosti u detí s detskou mozgovou obrnou, rehabilitácia po mozgovej porážke, pomoc pacientom s epilepsiou, autizmom, upokojenie hyperaktívnych detí, zlepšenie komunikačných schopností u detí so špeciálnymi potrebami, zlepšenie kvality života seniorov v domovoch dôchodcov, domoch sociálnych služieb atď.

Canisterapiu vykonáva certifikovaný terapeut so špeciálne vycvičeným psom.

Fotografia: terapeutka sučka Lilly, archív Petry Moncmann.

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií

Biologická liečba