V našej kultúre je smrť tabu. Akoby to, o čom sa nehovorí, strácalo na existencii.
„Škoda, že tu nie je kapela,“ napadla mi hriešna myšlienka na celkom nevhodnom mieste. Pozerala som sa na krásny kopček ozdobený pestrofarebnými guľami chryzantém, osvietený mihotajúcimi plamienkami, ktorých počet sa zdvojnásoboval, ako sa ich lesk odrážal od naleštených kamenných dosiek. Stála som za plotom cintorína, sálala na mňa pieta, ale pre neznalého by to mohlo byť najveselšie miesto na zemi – záplava kvetov, svetla, žlté listy romanticky povievajú nad náhrobkami. Pestré farby mi pripomenuli jednu (pre našinca veľmi cudnú) tradíciu: rodina sa zíde, aby sa pomodlila, postaví si gýčové oltáriky prekypujúce farbami, kvetmi, ovocím, pohostením, nálada je pomerne veselá. Sladkosti majú tvar prezdobených lebiek, cukrovinky v tvare kostričiek sa na vás smejú vycerenými zubami skoro z každého taniera.
Rodina sa smeje, spomína zábavné historky, a keď sa všetci zídu, zabalia obľúbené jedlá nebožtíka, na cele vykročí príbuzný s jeho fotkou, k detským hrobom putuje niekoľko hračiek, u dospelých nájdete aj fľašku tequily alebo iného alkoholu. Pohostiť mŕtveho predsa patrí k bontónu. Deti, ktoré lákajú prinesené sladkosti, musia počkať – jesť sa začne až nad hrobom. Najprv sa však musia podeliť s nebožtíkom. Ľudia postávajú okolo hrobov, zdravia sa, hodujú. Niektoré sprievody na cintorín dopochodujú s vlastnou muzikou.
Piknik na cintoríne trvá aj niekoľko hodín, niekedy celú noc. Ak chcete niekoho potešiť, darujete mu čokoládový koláčik v tvare lebky, ktorá má na cele napísané meno obdarovaného. Na námestiach sa tancuje v pestrofarebných kostýmoch čertov, smrtky. Na počesť mŕtveho dieťaťa krstní rodičia postavia oltárik v dome rodičov a vystroja hostinu. Zasa jedlo, pitie, všade prítomným kvietkom nechtíka sa nevyhnete v izbách, domoch ani na ulici.
Prvý a druhý november sa v Mexiku volá Día de los Muertos – Deň mŕtvych. Modlitby za mŕtvych sa miešajú s výbuchmi smiechu – pri vedľajšom hrobe príbuzní práve spomínajú, aký bol dedko výmyselník. Niekde sa dokonca dakto z príbuzných oblečie do šiat mŕtveho a komicky ho napodobňuje. Všetci okolo sa smejú, mŕtvy strýko naozaj takto smiešne chodil. V našich podmienkach nepredstaviteľné, však?
Nenechajte sa však pomýliť – Mexičania sa zo smrti nevysmievajú. Veria, že si ju treba uctiť – a tak na jej počesť prichystajú oslavu. S koláčmi, prípitkami, prejedaním sa, muzikou, tancom. Idete na návštevu? Nabalíte si cukrovinky v tvare minilebiek, ktoré majú namiesto očí cukrové kvetinky. V Mexiku je smrť záležitosťou celej rodiny.
„Keď deti zapájame do príprav a diania okolo smrti, nie je pre nich táto predstava taká strašná, vnímajú ju ako súčasť života,“ píše v New York Times asistujúci profesor hispánskych štúdií na Illinoiskej univerzite Arturo García Osorio. A teraz si predstavte, že takto naladení zavítate na Všetkých svätých do slovenskej domácnosti…
V našej kultúre je smrť tabu. Akoby to, o čom sa nehovorí, strácalo na existencii. Ako vidí smrť niekto, kto ju má pred očami skoro každý deň? Navštívila som primárku Oddelenia paliatívnej starostlivosti Národného onkologického ústavu v Bratislave, MUDr. Kristínu Križanovú:
Podľa štatistiky vraj 80 % ľudí na Slovensku umiera v ústavoch – zdravotníckych alebo sociálnych. Málokto sa so svetom rozlúči doma. Môže to byt aj tým, že téma smrť je v našej kultúre tabuizovaná?
Je skutočne pravda, že väčšina ľudí zomiera v zdravotníckych zariadeniach, aj klienti sociálnych zariadení, ako sú centrá pre seniorov. Myslím si, že to nie je len tabuizácia smrti. Je to skôr úplná nepripravenosť na to, čo robiť, keď pacient zomiera doma. Pacientovi blízki ľudia nevedia, čo znamená ten-ktorý príznak: napríklad nepokoj, zmätenosť, neprijímanie jedla a tekutín, chrčanie počuteľné z dýchacích ciest a iné príznaky zomierania. V školách nás ešte tak naučia, ako prebaľovať dieťa, v pôrodniciach nám povedia, ako ho najlepšie dojčiť a ako si odstriekať mlieko, ale o starostlivosti o starého a slabého, a zomierajúceho človeka nás nikto neučí. Sestry v sociálnych zariadeniach nemôžu dovoliť, aby ich klient zomrel v ich službe, hoci by na to stokrát mal právo… Do nemocníc vozia starúšikov a starenky, vychudnutých a zahlienených, s ťažkou demenciou, s podozrením na zápal pľúc alebo zápal obličiek, tam ich zavodnia, dajú im antibiotiká a nikto, ani ich príbuzní, ak nejakých majú, sa tomu nečuduje. Pritom hladovanie vznikne z neschopnosti prehĺtať a nie z toho, že by sa ošetrovateľky nedostatočne starali.
O tom, kde jednotlivý človek zomrie, sa dá rozhodovať len vtedy, keď je možné o smrti otvorene rozprávať. Samozrejme, len keď sa človek na to spýta, lekár alebo sestra by o smrti a zomieraní nemali začať hovoriť prví. Ide o to, navodiť primeranú situáciu, v ktorej sa chorý človek odváži položiť sebe aj lekárovi túto otázku. U nás si väčšinou tému smrti neprajú otvárať príbuzní, a potom sa stane, že oni vedia, kam ochorenie ich blízkeho speje a myslia si, že on to nevie, keď sa o tom s ním nehovorí. Doteraz sme si vždy potvrdili, že zomierajúci človek vie, že zomiera, ak ešte dokáže uvažovať racionálne. Ak máme dostatok vedomostí, ako viest takýto rozhovor, ak máme dosť času, tak je možné priviesť chorého k vysloveniu predstáv, čo by si prial a čo, naopak, nie. Ale musíme prestať hovoriť v eufemizmoch.
Je tento strach zo smrti prirodzený, adekvátny? Čoho sa vlastne bojíme?
Určite je strach zo smrti a zo zomierania prirodzený. V mladosti obzvlášť, ale v starobe tiež. Žijeme poväčšine pestrý a zaujímavý život, máme rodinné a priateľské väzby a toľko sme toho ešte nestihli… Ani chorí ľudia nechcú zomrieť, chcú ešte vidieť svadbu svojej dcéry, vyrastať vnučku alebo promovať vnuka. Ale už z tohto plánovania niekedy cítiť, že vedia, č ich čaká. Život, ktorý žijeme, je jediný, ktorý poznáme, smrťou sa definitívne končí a ideme (ideme?) do neznáma. Ak si aj neznámo predstavujeme ako láskavú božiu náruč, rozlúčenie s blízkymi je ťažké. Zvlášť ťažké je zomieranie maloletých detí pre rodičov, ktorí vedia, že im zomrie jedna milovaná bytosť, a budú to mať v živote ťažšie.
Ako si predstavujete dôstojné umieranie? Aká je bežná slovenská realita?
Z predošlého vyplýva aj odpoveď na to, ako by malo vyzerať dôstojné zomieranie. Človek by nemal zmiznúť ako vyhodená vreckovka, ale mal by mať možnosť v období nevyliečiteľného ochorenia na konci svojho života spraviť všetko, čo spraviť chce. Zmieriť sa s ľuďmi, s ktorými sa pohneval, porozprávať sa so životným partnerom o tom, čo preňho znamenal v živote ich vzájomný vzťah, s deťmi o tom, ako si predstavuje ich správanie v dospelosti, čo by ho najviac potešilo, s priateľmi, aby sa im poďakoval, že mu s nimi bolo dobre a aj aby si vypočul, ako ho majú a vždy mali radi. Ak človek zomrie náhle, a nemá na uzavretie všetkých kapitol svojho života čas alebo príležitosť, je to pre jeho pozostalých najbližších ľudí najťažšie na svete. Toľko si ešte nepovedali a toľko ešte chceli spolu prežiť…
Dôstojnosť je aj v tom, ako sa so zomierajúcimi zaobchádza fyzicky, keď sú nemohúci. Či ich ošetrovatelia kŕmia láskavo a s pochopením pre ich nevládnosť, či ich ohľaduplne na posteli umývajú a ošetrujú, či im má kto podať pohár vody. Zdravotníctvo aj sociálne ústavy by veľmi profitovali z dobrovoľníckych služieb. Dobrovoľníci by ich navštevovali a spríjemňovali by im osamelé chvíle, vyviezli by ich na čerstvý vzduch, čítali by im, hrali s nimi šach…
Zomieranie v nemocnici je len technické. Realita je často taká, že naše nemocnice majú málo sestier a ošetrovateľov pre nízke platby poisťovní. Pritom zdravotnícku prácu môže vykonávať len človek, nenahradí ho žiaden prístroj. Ešte aj tie prístroje vždy obsluhuje človek.
Hovoríte s pacientmi aj o umieraní? Ako to asi prebieha?
Zomieranie s pacientmi prežívame a aj o ňom hovoríme, keď sa naň spytujú. Nevyliečiteľne chorí onkologickí pacienti žijú mnohokrát aj niekoľko rokov od určenia diagnózy ochorenia, prejdú mnohými peripetiami a sklamaniami, ak sa ochorenie vráti napriek tomu, že preskákali niekoľko operácií, ožarovanie a chemoterapiu. Väčšina z nich je veľmi zocelená s boji s chorobou, máloktorý sa stáva zlým a protivným v tejto situácii. Smutní áno, to často sú, ale opakované ubezpečenie o tom, že nedovolíme, aby zbytočne trpeli, napríklad bolesťami alebo dýchavicou, alebo strachom, ak sa ich život s chorobou bude chýliť ku koncu, im je oporou. Podobne aj ich blízkym: ak docielime, aby sa otvorene porozprávali o tom, čo im život práve chystá, aby si spolu aj poplakali, tak je to pre nich znesiteľnejšie. Musím stále zdôrazňovať, že je nedôstojné zomierať bez uzavretia svojho života.
Existuje pre lekárov nejaká pomôcka, rada, ako o tejto citlivej téme hovoriť, alebo je na to každý sám za seba?
Na lekárskych fakultách vo svete učia o komunikácii lekára s pacientmi. Nás to neučil nikto, ale ja osobne som mala dosť prísnu školu ako mladá lekárka v tom, že lekár musí mat vždy dosť času, aby zistil pacientovu sociálnu anamnézu a aby sa s ním opakovane rozprával o budúcnosti jeho ochorenia a o nutnosti napríklad zmeniť životné stereotypy, aby sa šetril. Ako lekári a lekárky máme však toľko povinností navyše a je nás taký nedostatok, že v práci vypustíme to, čo sa vypustiť dá. Lekárske povolanie je zväčša rehoľa, ale bez toho, aby sme o tom vopred vedeli. V súčasnosti sú už aj kurzy komunikácie s ľuďmi, dokonca aj špecificky zamerané na komunikáciu s pacientmi. Existuje aj literatúra, ale skôr anglická a nemecká, o slovenskej zatiaľ neviem.
Môže slovenský pacient nejakým právnym dokumentom napísať, že nechce byt oživovaný, nechce skončiť na prístrojoch, ako to poznáme z amerických filmov?
Taká možnosť v slovenskom právnom systéme neexistuje. Pri rozhovoroch s pacientmi sa niekedy dozvieme, čo by si priali a čo nie, ale otvorený rozhovor o kardiopulmonálnej resuscitácii, či ju vôbec začať a kedy ju ukončiť, je zriedkavý. Kardiopulmonálna resuscitácia sa považuje akosi za vždy indikovanú, pretože ide o život zachraňujúci výkon. Väčšina onkológov napríklad nekontraindikuje márny operačný výkon ani márnu resuscitačnú liečbu, aj keď je jej márnosť zjavná. Na Slovensku nemáme ani kritériá, kedy nepokračovať alebo ani nezačať život zachraňujúce výkony.
Môže za pacienta urobiť rozhodnutie ním poverená osoba?
Samozrejme, rozhovory s blízkymi pacienta sú tiež dôležité. Nielen v tom obligátnom zmysle, keď sú príbuzní a blízki pacienta podrobne informovaní, aké je ochorenie vážne a nevyliečiteľné, len pacientovi to nepovie z lekárov nikto, asi by sa mal sám dovtípiť. Pre mnohých lekárov je rozhovor s pacientom a jeho blízkymi tak časovo a citovo náročný, že sa mu snažia vyhýbať. Za určitých okolností môže aj v našom zdravotníctve pacientom poverená osoba povedať, že niektoré úkony by si pacient neprial. Je to však veľmi, veľmi zriedkavé: naopak, blízki pacienta stále čakajú na zázraky a lekári im majú v tomto čakaní pomôcť tým, že pre pacienta spravia aj nemožné. Je to veľmi ťažká situácia, hovoriť s blízkymi, že to, čo by pre pacienta chceli, mu nemôže nijako pomôcť vrátiť zdravie alebo predlžiť život, že to predlžuje jeho zomieranie.
So smrťou sa stretávate častejšie než bežný človek. Ovplyvnilo to nejako vašu predstavu o vlastnom konci?
Ovplyvnilo. Jednak poznám svoju osobnosť dosť dobre na to, aby som vedela, či niečo chcem alebo nechcem. Nikdy som nebola bojovník, skôr umiernený taktik. Osobne sa bojím, aby som nebola na príťaž sebe a svojim blízkym, nielen tým, že by ma museli opatrovať, ale aj tým, aby som sa nestala odpornou chorou ženskou. Ak mi zostane zdravý rozum, tak sa budem vedieť rozhodnúť ako ďalej aj po porade so svojimi najmilšími ľuďmi, a ak mi nezostane zdravý rozum, tak za mňa rozhodnú oni v takom zmysle, ako sa predtým spolu dohodneme. Človek mieni, pánboh mení. Takže uvidím, ako každý z nás doteraz, ako budem zomierať ja osobne.
Dr. Peter Saul pracuje na JIS-ke (Jednotke intenzívnej starostlivosti) v austrálskom Newcastli. Vyše 35 rokov sa stretáva s umieraním. Na konferencii TED minulý rok vystúpil s dráždivou témou – Umieranie v 21. storočí. Ako lekár JIS-ky si pochvaľuje výdobytky medicínskej techniky – prístroje a kvalitná starostlivosť sú tiež dôvodmi, prečo sa úmrtnosť Austrálčanov na JIS-ke za posledných 20 rokov podarilo znížiť na polovicu. „Povzbudení úspechmi sme začali používať výrazy ako život zachraňujúci. V skutočnosti žiadne životy nedokážeme zachrániť, určite nie ako trvalý stav. Vieme ich však predĺžiť. Vďaka tomu ľudia, ktorým sme zachránili život v 70., 80. či 90. rokoch, sa k nám vracajú v 21. storočí a umierajú na ochorenia, na ktoré nepoznáme také dobré odpovede, ako to bolo kedysi.“
Urobiť všetko, čo je v našich silách
„Urobte všetko, čo je možné“ – znie často opakovaná veta na JIS-ke. Dr. Saul vraví, že ju počuje azda denne. Ako napríklad v prípade pacienta, na kosť vychudnutého starca s pokročilým zápalom pľúc, ktorý sa na JIS-ku dostal taký vysilený, že nedokázal hovoriť ani reagovať.
„Urobte všetko, čo je možné,“ hovorí jeho dcéra a s láskou hladí otca po ruke s pergamenovou pokožkou, cez ktorú presvitajú cievy. Lekár si ju zavolá nabok a vysloví otázku, ktorá ju popudí: „Hovorili ste niekedy s otcom o tom, čo by chcel, aby sa stalo, keby sa raz dostal do takejto situácie?“ „Samozrejme, že nie!“ skríkne dcéra. Nato sa zarazí a mierne dodá: „Viete, mysleli sme si, že na také reči ešte bude čas.“
Starec mal 94 rokov. Táto skúsenosť a mnohé ďalšie viedli Dr. Saula k tomu, aby sa o problém začal zaujímať hlbšie. Navštívil 4 500 obyvateľov opatrovateľských domovov a ukázalo sa, že iba jeden zo sto z nich má predstavu o tom, čo chce, aby sa s ním dialo, keď u neho nastane zástava srdca. Iba jeden z päťsto vie, čo chce, aby sa s ním stalo, keď dostane vážne, terminálne ochorenie.
„Iste, diskusia o smrti a umieraní nie je bežnou konverzačnou témou. Zaujímalo ma teda, či sú na to lekári lepšie pripravení než laici. Prešli sme stovky a stovky lekárskych záznamov, aby sme zistili, či sa niekde vyskytne zmienka o tom, že lekár s pacientom hovoril aj o možnosti, že liečba nebude úspešná a že môže nastať stav, keď už nebudú môcť komunikovať a vyjadriť svoje priania,“ vysvetľoval Dr. Saul na prednáške TED 2011. „Nenašli sme ani jeden jediný záznam o tom, že by takýto rozhovor nastal, či z iniciatívy lekára, alebo pacienta. Uvedomili sme si, že je to problém. Hlavne preto, že záleží na tom, AKO umrieme. Záleží na tom nielen kvôli nám samým, ale aj kvôli tým, ktorých opustíme.“
Pacienti na JIS-ke umierajú zhruba v sedemkrát väčšom strese než tí, ktorí majú privilégium domáceho odchodu zo života. Umrieť v nemocnici teda iste nie je prvou voľbou, ktorú by sme si pre seba zvolili, ak by sme mali na výber. Štatistika ukazuje, že v Západnej Európe asi jeden z desiatich ľudí zomrie na JIS-ke. (V USA je to jeden z piatich.) Vývoj medicínskej techniky naznačuje, že čoraz lepšie vieme ľudí udržať pri živote, či sa im to páči, alebo nie.
Štyri druhy umierania
„Existujú štyri základné scenáre, ako zomrieme. Prvý: náhla smrť. Úprimne, hoci si ho možno mnohí želáme, tento scenár je pre našu generáciu najmenej pravdepodobný,“ hovorí Dr. Peter Saul. „Druhý scenár: rýchla smrť, ktorá príde v terminálnom štádiu choroby. Pravda je taká, že tento scenár je pravdepodobný skôr u mladej generácie. Osemdesiatnikom sa stáva zriedkavejšie – len jeden z desiatich umrie na rakovinu. Najpravdepodobnejšie sú pre nás scenáre číslo 3 a 4: postupné zlyhávanie orgánov: srdca, pľúc, obličiek, pričom každý z nich nás môže doviesť na oddelenie JIS.“
Šesť z desiatich ľudí, ktorí práve čítajú tieto riadky, umrú „na starobu“, postupným slabnutím, pomalým vytrácaním sa. Dobrá správa je, že z pohľadu štatistiky na nás smrť číha stále neskoršie, žijeme dlhšie a aj v relatívnom zdraví.
„Náš prieskum ukázal, že tabuizovanie, popieranie smrti je realita a aj problém. Mysleli sme si, že ľudia prosto nechcú hovoriť o tom, ako si predstavujú svoju smrť, a aká pravdepodobne bude skutočnosť. Od austrálskej vlády sme získali peniaze na grant nazvaný Rešpektovanie práv pacienta. Očakávali sme, že viest s pacientmi diskusiu na tému smrť bude veľmi ťažké. Kapitálne sme sa mýlili! Pacienti aj ich príbuzní to naopak uvítali, 98 % z nich povedalo, že preberanie takýchto otázok pokladajú za správne a takto by to skrátka malo fungovať. Vyslovovali svoje priania, ako si predstavujú dôstojnú smrť, čo pokladajú za neprimerané.“
Grant bol úspešný, dával zmysel. Potom došli peniaze. „O pol roka sme si spravili prieskum, ako sa rozbehnutá prax vyvíja ďalej. Ukázalo sa, že veci sa vrátili do starých koľají – zasa o umieraní nikto nehovoril,“ priznáva austrálsky lekár. „Táto práca mi priniesla dve poučenia: prvé, že by sme nemali byť všetci v situácii, že JIS bude našou zaručenou cieľovou stanicou. Mali by sme mať nejakú možnosť odbočky, ak touto cestou nechceme ísť. Druhé poučenie je, že by sme mali s blízkymi hovoriť aj o ťažkých témach, akou je umieranie. Stačí si položiť tieto otázky: Ak by ste sa dostali do situácie, že by ste nemohli rozhodovať sám za seba, komu by ste zverili zodpovednosť za váš život? Rozprávali ste sa s týmto človekom o veciach, ktoré sú pre vás dôležité? Myslím si, že spoločnosť potrebuje o týchto veciach hovoriť, dostať ich do parlamentov a senátov. Chcem pritom celkom jasne zdôrazniť, že nejde o diskusiu o eutanázii. Ja sám som jej odporcom. Toto je diskusia o práve na dôstojnú smrť.“
Na smrť sa teraz pozerám inak
Vieme o nejakom type smrti povedať, že je ideálny? Ak aj áno, scenár by bol asi u každého iný. V čom sa však zhodneme, je, že sa jej chceme dočkať dôstojne, ako bodky na konci plného života. Takejto rozlúčky s milovaným sa dostalo aj rodine V. O smrti otca nám napísala jedna zo sestier:
„Odchod nášho otca pokladám za krásny. Teda, v rámci možností. Otec chcel zomrieť doma, vedeli sme to a boli sme radi, že sa nám podarilo dodržať jeho prianie. A hoci sa na konci nekonal žiadny karneval v duchu Mexika – na pohrebe sme plakali, niektoré momenty boli aj trochu veselé. V niektorých okamihoch sme sa po obrade aj smiali a nehanbím sa za to. Plač na mňa skôr prišiel neskôr. Po tejto skúsenosti sa mi zdá zvláštne, že možnosť umrieť doma si treba vybojovať. Až to niekedy vyzerá, akoby sme chorým takmer brali svojprávnosť, nedovolíme im vybrať si ani miesto smrti. Myslím si, že pokiaľ ide o prípravu na koniec života, v nemocniciach chýba akýsi „ľudský“ pracovník, buď sociálny pracovník alebo liečebný pedagóg, ktorý by mohol pomôcť umierajúcemu a jeho blízkym. Samozrejme, otázne je, ako by takéhoto človeka medzi seba prijali lekári. Občas sa mi zdá, že lekárska hierarchia je hlboko vrytá. A možno sa mnoho ľudí bojí zodpovednosti za umierajúceho, ľudia veria rôznym poverám. Napríklad, moja mama ma tak účinne chránila pred pohrebmi, že prvý som zažila až v dospelosti, pri rozlúčke s otcom. Veľmi si preto cením, že sme všetci mali dosť času na to, aby sme sa oňho v posledných chvíľach starali doma, v známom prostredí. Smela som si k nemu sadnúť, čítala som mu z obľúbenej knihy, rozprávali sme sa, spomínali sme. Nikdy by som neverila, že človek, ktorému smrť dýcha na krk a jeho telo stráca proporcie, dokáže vziať do rúk gitaru a hrať. Mohol si ma zavolať v noci a povedať mi najdôležitejšie slová, ktoré mi kedy povedal. Bez tejto skúsenosti by som nevedela, že smrti sa netreba báť a že môže byť aj pekná a vznešená. Nepochopila by som, že pozeranie na smrť nebolí, ale bolí prizeranie sa utrpeniu. A tiež by som nepocítila, že smrť zbližuje rodinu.“
Spýtali sme sa právničky
Odpovedá Mgr. Alexandra Pihíková z Advokátskej kancelárie JURIKA & KELTOŠ, s. r. o.
Môže pacient vopred vyjadriť prianie, čo chce alebo nechce, aby sa s ním v rámci liečby dialo – a je lekár povinný dodržať jeho prianie? Môže pacient v rámci toho vyjadriť prianie, že za určitých podmienok odmieta určité spôsoby umelého oživovania (dialýzu, umelú ventiláciu, umelú výživu)?
V zmysle platnej právnej úpravy sa na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, s výnimkou prípadov taxatívne vymedzených v zákone c. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) vyžaduje informovaný súhlas pacienta. Pod ním sa rozumie preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo poučenie o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Pacient má aj právo odmietnuť určitý zákrok alebo poskytnutie zdravotnej starostlivosti. Lekár je takéto odmietnutie liečby alebo zákroku povinný rešpektovať.
Právo pacienta sa však nevzťahuje na prípady, v ktorých možno poskytnúť zdravotnú starostlivosť bez informovaného súhlasu. V zmysle § 6 ods. 9 zákona o zdravotnej starostlivosti sa informovaný súhlas nevyžaduje: pri neodkladnej starostlivosti, ak nemožno včas získať súhlas, ale možno ho predpokladať. Ide o prípady, keď zmena zdravotného stavu bezprostredne ohrozuje život osoby alebo niektorú zo základných životných funkcií, neposkytnutie rýchlej zdravotnej starostlivosti môže vážne ohroziť zdravie osoby, spôsobuje jej náhlu a neznesiteľnú bolesť alebo spôsobuje náhle zmeny jej správania a konania, pod ktorých vplyvom bezprostredne ohrozuje seba alebo svoje okolie. Patrí sem aj neodkladná starostlivosť poskytovaná pri pôrode, vyšetrenie osoby označenej za možný zdroj rýchlo sa šíriacej a život ohrozujúcej nákazy, neodkladná preprava osoby do zdravotníckeho zariadenia, neodkladná preprava medzi zdravotníckymi zariadeniami a neodkladná preprava darcov a príjemcov orgánov, tkanív a buniek určených na transplantáciu.
Predpokladom na poskytnutie neodkladnej zdravotnej starostlivosti bez informovaného súhlasu pacienta je splnenie podmienky, že informovaný súhlas pacienta nemožno včas získať, ale možno ho predpokladať. Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má každý pacient právo na ochranu dôstojnosti a rešpektovanie svojej telesnej a psychickej integrity ako aj právo na súkromie. Podľa vyjadrenia Európskeho súdu pre ľudské práva (prípad Tysiac proti Poľsku) je obsahom práva na súkromie aj právo osoby rozhodovať o prijatí či neprijatí zdravotnej starostlivosti. Pacient má teda právo po poučení o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti, odmietnuť poskytnutie zdravotnej starostlivosti.
Môže sa vopred vyjadrené prianie pacienta týkať aj hypotetickej situácie, že v určitej chvíli nebude schopný hovoriť sám za seba, pretože ochorenie sa dostane do terminálneho štádia?
Ako som vyššie uviedla, pacient má právo byť poučený o charaktere a rizikách poskytnutia aj odmietnutia zdravotnej starostlivosti. Každý medicínsky zákrok je zásahom do telesnej integrity pacienta a môže byť vykonaný len so súhlasom pacienta, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Vnútroštátna právna úprava však bližšie neupravuje podmienky odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti pacientom ani postup lekárov v takomto prípade. Slovenská republika dna 22. Decembra 1997 však ratifikovala Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a biomedicíny (Dohovor o ľudských právach a biomedicíne), ktorý v čl. 9 upravuje tzv. predchádzajúce prianie pacienta:
„U pacienta, ktorý nie je v čase zákroku v takomto stave, že môže vyjadriť svoje prianie, treba prihliadať na prianie, ktoré vyslovil s vykonaním zákroku skôr.“
Dohovor o ľudských právach a biomedicíne je medzinárodným dohovorom, ktorý má v zmysle Ústavy SR prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Konkrétna realizácia tohto práva je však problematická, nakoľko absentuje podrobnejšia právna úprava. Na to, aby mohlo byt prianie pacienta považované za platný právny úkon, musí spĺňať určité presné kritériá, ktoré právny poriadok ustanovuje ako podmienky platnosti právnych úkonov. Aktuálna právna úprava však v tejto súvislosti prináša závažné etické aj právne problémy, keďže vzniká otázka, či je lekár viazaný nesúhlasom pacienta s medicínskym zákrokom v situácii, keď by vykonaním takéhoto medicínskeho zákroku zachránil pacientov život. V prípade, ak by lekár z dôvodu rešpektovania predchádzajúceho priania pacienta neposkytol pacientovi potrebnú pomoc, mohol by sa vystaviť nebezpečenstvu trestného stíhania za trestný čin neposkytnutia pomoci v zmysle § 177 ods. 2 Trestného zákona.
Na druhej strane, v prípade, ak lekár nebude rešpektovať predchádzajúce prianie pacienta a vykoná zákrok, lekár sa vystaví riziku uplatňovania nárokov pacienta z titulu zásahu do jeho osobnostných práv. Z vysvetľujúcej správy k Dohovoru vyplýva, že skutočnosť, že sa majú zohľadniť vopred vyslovené priania ešte neznamená, že sa majú aplikovať za každých okolností. Rozhodnutie neposkytnúť pacientovi určitú zdravotnú starostlivosť musí byť odborne odôvodnené a v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy. Pokiaľ by napr. išlo o prianie vyjadrené dlhšiu dobu pred zákrokom a veda medzitým pokročila, môžu existovať dôvody, aby prianie pacienta splnené nebolo. Na záver si dovoľujem poznamenať, že bez ohľadu na právny rámec tejto problematiky, v praxi prevláda skôr názor, že pri výkonoch, ktorých nevykonanie priamo ohrozí život pacienta, je lekár povinný konať v súlade s Hippokratovou prísahou, a to aj s vedomím, že porušuje želanie pacienta, keďže sa vychádza zo zásady, že záujem na zachovaní života má prednosť pred splnením pacientovho priania.
