Pavlína Triščová z Jarovníc pri Sabinove, sa nikdy na svoj osud nesťažovala. Nepýtala sa: „Prečo práve ja?“. Prijala sa taká, aká je, od piatku trinásteho – dátumu svojho narodenia.
Pocit, že je žiadaná, krásna žena, zažila až v zahraničí, na Slovensku nie. Myslí si, že sa dá naučiť žiť s tým, že niečo nemáte. A nevzdáva sa svojich snov, plní si ich. S úsmevom bojuje s predsudkami, má rada výzvy. Miluje umenie, a svoju lásku k nemu mení na originálne obrazy, ktoré maľuje nohami.
Keď Pavlína navštevovala ústav, nevnímala svoj hendikep, ale nebolo to celkom ono. Domov chodila na víkendy, muselo jej to stačiť. Od dvanástich rokov študovala so zdravými deťmi.
„Mala som milujúcich rodičov, detstvo bolo krásne, objatia, tie tam boli vždy. Neviem, kedy presne som začala robiť niečo nohami. Ruky nemám od narodenia, a ak vám príroda uberie, niekde vám pridá“.
Denne si prechádza úkonmi, ktoré si pýtajú asistenciu – asistentky sú vtedy jej rukami. Vyštudovala obchodnú akadémiu, má nadstavbu v cestovnom ruchu. Úspešne absolvovala aj bakalárske štúdium ako animátor voľného času.
Pavlína ovláda viacero jazykov, má skúsenosti s dobrovoľníctvom a štúdiom v Dánsku, vo Švédsku, v Nórsku, na Islande, v Španielsku… Spomína si na to takto:
„Až vonku som pochopila, čo to znamená žiť naplno. Veľa vecí sa zmenilo v mojom vnímaní. Túlavé topánky mám po ocinovi. Už aj teraz ma svrbia päty, lebo od roku 2008 som zo Slovenska nevycestovala“.
Po návrate zo Španielska sa jej podarilo zamestnať v Prešove, v chránenej dielni. V tom čase už maľovala, ale nie tak intenzívne ako dnes – bol to skôr koníček. Prvé kresby vytvorila uhlíkom a ceruzkou.
„Pôvodne som nechcela ukázať svetu to, čo tvorím, malo to zostať za zatvorenými dverami. Ale keď prišla na to moja šéfka, urobila mi výstavu. Na moje prekvapenie, ľudia na to reagovali, dokonca sa predali moje dva obrazy. Vystavovala som potom v Bratislave, v Piešťanoch, v Čechách“.
Cudzie jej nie sú ani modeling a moderovanie. Hľadá si práve prácu, čo nie je jednoduché ani pre zdravého človeka, ale berie to športovo. Robí zatiaľ doma, maľované hodvábne šatky a viazanky. Za jeden deň stvorí dve, tri. Má za sebou aj niekoľko dekorácií.
„Raz sa ma pýtali, prečo maľujem nahé ženy. Je to o mojej nedokonalosti – na plátne môžem robiť s telom, čo chcem. A vždy ma to ťahalo viac k telu, k anjelom. Ešte tak abstrakt, ale krajinky – tie nemusím“.
Prezradila mi, že protézy mala v trinástich rokoch, ale nebola s nimi nijako stotožnená. Snažila sa ich do osemnástich aj viac-menej používať. Boli len doplnkom, aby ľudia videli, že má všetko ako ostatní. Tak si povedala, že to význam nemá, boli jej skôr na príťaž.
Dnes ich odmieta, je jej lepšie bez nich. Ľudia v jej blízkosti sú už na ňu zvyknutí. A kvôli iným, to nebude robiť. Nosí výlučne krátke rukávy.
„Keď som nemohla ako malá používať ruky, tak som automaticky začala „robiť“ nohami. Ale musím priznať, že aj keď toho zvládnu dosť, tak čím som staršia, tým viac cítim bolesti. Odnáša si to chrbát, kríže, kolená a kĺby – tomu sa asi nevyhnem“.
Chodí preventívne plávať, na masáže, ale telo má preťažené, opotrebuje sa skôr.
Pavlína verila, že ak má láska prísť, tak príde. A prišla – v čase, keď to „neriešila“. Priateľa má už dva roky. Na každého (podľa nej) niekde čaká láska, nevieme na akom mieste, na akej ceste. Je dobré, dúfať, nie zúfať.
Nie handmade, ale feetmade dielka Pavlíny, si môžete zakúpiť v malej kaviarni s veľkým srdcom, v Café Luxor v Bratislave: https://www.facebook.com/cafeluxor?fref=ts, alebo priamo od nej, cez sociálnu sieť: https://www.facebook.com/pavlina.triscova.
Fotografie: online archív Pavlíny Triščovej a online archív Café Luxor
