Sajfa: Otec ma naučil nosiť čiapku

Zdieľaj
0
|

Sajfa (* 1979) – vlastným menom Matej Cifra. Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave (angličtina, slovenčina). Niekoľko rokov strávil v zahraničí, konkrétne v USA a v Holandsku. Patrí k moderátorom, ktorých 

Sajfa (* 1979) – vlastným menom Matej Cifra. Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave (angličtina, slovenčina). Niekoľko rokov strávil v zahraničí, konkrétne v USA a v Holandsku. Patrí k moderátorom, ktorých schopnosti sa spoza mikrofónu v rádiu dostali až pred televízne obrazovky, napr. v podobe moderovania rôznych televíznych show. S Adelou Banášovou mu vyšla kniha Veci, o ktorých viete pomerne málo.

Vzťah k vlastnému zdraviu

Od roku 2002 ste známym moderátorom Fun rádia. Čím ste sa chceli stať ako dieťa?

Sny o budúcej profesii sa u malých detí menia z mesiaca na mesiac. Keď som mal asi desať rokov, chcel som byť profesionálnym tenistom. A mal som naozaj pocit, že by zo mňa mohlo niečo byť. Po pár mesiacoch som chcel byť zasa vedec, ako môj otec, ktorý sa v Slovenskej akadémii vied venuje problematike polymérov. Ale moje prvé reálne zamestnanie bolo učenie na strednej škole, kde som sám maturoval. Šlo o prax v rámci vysokej školy. Moji žiaci na hodinách vlastne zažili moje prvé „moderovanie“ pred tabuľou.

Ste nielen skúsený moderátor, ale aj zanietený športovec. Pravidelným športovaním sa udržiavate vo forme. Zdravý životný štýl nie je teda pre vás len frázou?

Skrátka ma baví používať telo. Dokáže totiž viac, ako si myslíme. Baví ma byť pri sile, baví ma byť aspoň raz za deň poriadne zadýchaný. Baví ma, zvyšovať si pulz pravidelnou tréningovou záťažou. A endorfíny po výkone sú tým najlepším liekom, ktorý zostáva v tele dlho, a najlepšie podporuje aj mentálne zdravie.

Podoby životného štýlu si odnášame aj z vlastnej rodiny. Pochádzate z troch súrodencov. Čo dobré vás učili v detstve rodičia?

Môj otec je citlivý na prievan, a rovnakú háklivosť som si osvojil aj ja. Otec ma naučil nosiť čiapku. Hneď, ako sa trochu ochladí a začne pofukovať chladnejší vietor, nasadzujem si ju na hlavu! Pozor, cez hlavu uniká až 80 % tepla!

Hovorí sa: „Sme to, čo jeme“. Je vaša štíhla postava genetickou danosťou, alebo výsledkom športovania?

Vždy som bol štíhly, a vždy mi – ako sa hovorí – trčali rebrá. Dokonca som mal prezývku Kostra! Ale pokiaľ ide o súčasné stravovanie, teraz na mňa v dobrom dohliada priateľka Veronika. Stravujeme sa zdravo. V našom jedálničku nechýbajú: celozrnné pečivo, nepasterizovaný kefír, kokosový olej, cestoviny, kde-tu dobrý steak a chutné sushi. Na 90 % jeme naozaj TOP, a zvyšných 10 % je napríklad lekvárová šiška, ktorú si dám ráno po plaveckom tréningu.

Ste ranné vtáča, alebo skôr nočná sova?

Roky som vstával ráno o siedmej, neskôr o šiestej. Radšej vstávam skoro ráno, pretože mám pocit, že potom človek cez deň zažije viac, a aj viac vecí stihne. Dnes som už o siedmej ráno skákal do bazéna, potom som si dal raňajky, a deň sa mohol začať. Mám mimoriadne plytký spánok, a nikdy som nedokázal veľa vyspávať.

Čo považujete z hľadiska udržiavania optimálneho zdravia za najdôležitejšie?

Pohyb na čerstvom vzduchu. Nemusí to byť hneď hodinový beh. Možno stačí aj hodinová prechádzka so psom. V stravovaní to netreba preháňať s bielou múkou, bielym cukrom a alkoholom – ALE všetko s mierou. Z bielej vianočky s maslom a sladkým lekvárom ešte nikto nikdy neumrel. Ani z pohára kvalitného vínka (úsmev).

Zima klope na dvere. Máte nejaké tajné zbrane, ako sa vyhnúť v tomto období chorobám?

S Veronikou si robievame hovädzí vývar, s dobrou zeleninou a kvalitným mäsom. To je pre nás zimný základ! Absolútny všeliek proti chorobe! Pri jeho príprave je dôležité, mäso pomaly a dlho variť, nech sa z neho uvoľnia všetky výživné látky, potrebné pre kĺby. A v zime treba zvýšiť konzumáciu cesnaku a zázvoru.

Ak ochoriete, ste zodpovedný pacient?

S potešením musím uznať, že som roky nebol chorý tak, aby som celý týždeň preležal doma v posteli. Žiaľ, často som prinútený ísť aj s „malou chrípkou“ do práce. Aj keď viem, že to nie je správne, usilujem sa vyhýbať bližšiemu kontaktu s ľuďmi, a našťastie dokážem takýto stav prekonať – myslím, že najmä vďaka vyváženej a zdravej strave – už za tri dni. Podľa môjho názoru, veľmi veľa chorôb pochádza práve zo zažívacieho traktu. Aj chrípku zdoláte ľahšie, ak ste „vo vnútri“ čistí.

Máte svojho dlhoročného lekára? Nakoľko je pre vás dôležitý vzťah medzi lekárom a pacientom?

Mám výborného pána doktora, ktorému môžem zavolať kedykoľvek, ohľadom čohokoľvek. Nezanedbávam prevenciu a raz ročne absolvujem všetky potrebné vyšetrenia, aby som vedel, na čom som. A je dobré, že na blížiace sa termíny preventívnej prehliadky ma vždy upozorní sestrička – sms-kou.

Boli ste už niekedy pacientom, alebo ste sa vážnym ochoreniam doteraz úspešne vyhli?

Zatiaľ sa mi úspešne všetko vyhlo. Doteraz šlo len o drobnosti: ako jedenásťročnému mi operovali herniu, ako dieťaťu mi môj brat rozťal hokejkou obočie, a raz som sa tak nešťastne šmykol na drobných kamienkoch na ceste, že si to trochu odnieslo rozťaté stehno.

Ako hodnotíte naše zdravotníctvo, ale aj vzťah pacientov k lekárom?

V prvom rade musíme začať od seba, pretože zdravie je to najdôležitejšie, čo máme. A to, aké bude, máme predovšetkým vo vlastných rukách. Zdravie si musíme strážiť a ovplyvňovať najmä my sami. V tomto smere je veľmi dôležitá prevencia, ktorú nesmieme zanedbávať.

Myslím si, že na veľa vecí lekárov nepotrebujeme. Nepotrebujeme ich na každé zakašľanie. V jednoduchých veciach by sme si mali poradiť sami – babičkinými receptmi a správnou životosprávou. Tak, ako sa bude meniť vzťah a postoj ľudí k vlastnému zdraviu, tak sa bude meniť aj úroveň nášho zdravotníctva. Je to však beh na dlhé trate, a ani 25 rokov po revolúcii nemôžeme čakať zázraky.

Ja a šport

Vaše spojenie so športom je známe najmä cez behanie? Kedy ste objavili jeho kúzlo?

Pred šiestimi rokmi. Vtedy som zabehol svoj prvý maratón. Teraz som sa viac sústredil na plávanie. Skúsil som triatlon, ktorý sa skladá z behu, plávania a cyklistiky, a plánujem v tom pokračovať, pretože táto športová kombinácia mi maximálne vyhovuje. Usilujem sa však udržiavať aj v dobrej bežeckej kondícii, a tak si niekoľkokrát do týždňa zabehnem desať kilometrov.

Hovorí sa, že keď sa s behom začne a človek vydrží, postupne sa stane drogou. Platí to aj vo vašom prípade?

Absolútne, a nielen pri behu. Pohyb je neuveriteľne návykový. A keď pocítite, že sa v ňom zlepšujete, núti vás to postupne zvyšovať jeho dávky.

Japonec Haruki Murakami napísal knihu „O čom hovorím, keď hovorím o behaní“. O čom premýšľate, keď beháte? Aké pocity vám behanie prináša?

Premýšľam veľa o tom, aké to bude skvelé, keď dobehám! Keď sa začnú vyplavovať endorfíny. Keď budem opäť lapať po dychu! Premýšľam o tom, ako si ponaťahujem nohy. Beh je však v prvom rade o sústredení, takže sa pri ňom nedá veľmi premýšľať. Beh vás učí koncentrácii.

Absolvovali ste niekoľko maratónov. Na ktorý ste najpyšnejší?

Každý bol pre mňa obrovským zážitkom! Ten prvý v Košiciach, ten najrýchlejší v Chicagu, prípadne ten najmasovejší v New Yorku. Zimomriavky som mal pri každom z nich.

Absolvujete počas prípravy na maratón nejakú špeciálne cvičenia, napríklad v posilňovni?

V posilňovni som nebol už naozaj dlhé roky. Usilujem sa cvičiť dvakrát do týždňa, polhodinu s vlastným telom, priamo pri bazéne, pred plávaním. Aj to považujem za súčasť prípravy na maratón. A okrem toho veľa behám.

V roku 2013 ste úspešne absolvovali triatlon – aké to bolo, vyskúšať si ho?

Úžasné, a chcem robiť už len toto! Je to najlepší šport na otestovanie vlastnej fyzickej aj mentálnej úrovne. Ide o tri športy v jednom, ktoré vás dokonale preveria. A naviac – viete aj plávať, aj bicyklovať, aj behať!

Čo hovoríte na trend, že aj na Slovensku pribúdajú ranní, či večerní bežci, a bežecké podujatia sú stále populárnejšie?

Pamätám si, že keď sme pred rokmi začínali behať na Železnej studničke v Bratislave, okrem našej partie sme stretli dvoch-troch ďalších bežcov. Pred pár rokmi bolo behanie novinkou, dnes sa stalo súčasťou zdravého životného štýlu. Odrazu začali behať všetci. Je to pochopiteľné, pretože sa vlastne vraciame k svojej ľudskej prapodstate, pretože ako ľudia sme boli stvorení na to, aby sme chodili a behali, a nie vysedávali v autách a rozvážali sa. A okrem toho, behanie je po šachu a „piškvorkách“ najlacnejší a najdostupnejší šport. Stačí vám len dobrý povrch a jedny tenisky.

Ako ďaleko siahajú vaše športové sny?

Dvakrát som už absolvoval polovičného Ironmana – súťaž, kde 1.9 km plávate, 90 km bicyklujete, a hneď si dáte polmaratón, 21 kilometrov. Celý Ironman je raz taký dlhý a minimálne tisíckrát náročnejší. Možno sa k nemu raz odhodlám.

Životné drobnosti…

Ktoré ročné obdobie vám robí najväčšiu radosť?

Keďže som júlový, milujem leto. Ale obdivujem aj žlto-červenú jeseň. Mám rád sneh aj Silvester, a milujem Vianoce. A keď sa prebúdza príroda a zrazu je koncom marca 20 stupňov Celzia, cítim sa rovnako úžasne. Vlastne mám rád každé ročné obdobie, a viem si vychutnať aj jeho plusy, aj mínusy. To patrí k životu.

Aj tento rok ste pomohli Lienke pomoci (kampaň zameraná na seniorov), podporujete kampaň pre nepočujúcich, pomáhate Hodine deťom… Neváhate podporiť dobré projekty na pomoc slabším a znevýhodneným…

Myslím si, že pomáhať druhým, je naše ľudské poslanie – bez ohľadu na to, či sa to robí za prítomnosti médií, alebo nie. Ja a moji kolegovia, ako známe osobnosti, dokážeme zapojením sa do zmysluplného charitatívneho projektu  upozorniť verejnosť na to, že takýto problém, či skupina ľudí existujú, a treba im podať pomocnú ruku. Nejde o osobnú prezentáciu, ale o osobný morálny záväzok. Upozorniť a pomôcť. Minimálne vždy účasťou.

V jednom z ročníkov Hodiny deťom ste pre deti mlčali tri dni. Je pre vás ako moderátora ťažké mlčať?

Bol to pre mňa extrémne zábavný zážitok, na ktorý dodnes rád spomínam. Pamätám si, ako som všade chodil s tabuľkou, na ktorú sa dalo písať, a text vzápätí zmazať. A ukazoval som ju všade – predavačke v potravinách, v piatok večer v bare, v sobotu dopoludnia na pošte. Nebolo to vôbec ťažké, len bolo veľmi čudné, počuť po troch dňoch svoj vlastný hlas!

Ste čerstvým majiteľom najlepšieho priateľa človeka, a nie je to kniha. Akú radosť vám do života vniesol psík?

Naša Molly ma učí tomu, čo mi v živote najviac chýba – byť tak trochu „salámista“. Teda nie prívrženec konzumácie salámy, ale nebrať v živote všetko tak veľmi vážne. Neriešiť hneď všetko naraz. Spomaliť a byť vo väčšej pohode. Ide o anglického buldočka, takže pohodu má v povahe prirodzene. Pohode ma učí aj na prechádzkach, keď sa s ňou nielenže hýbem na čerstvom vzduchu, ale dokážem aj premýšľať, trochu spomaliť, kochať sa krásou prírody. Jednoducho – byť v pohode!

Ste moderátor. Aké to pre vás ­je, keď sa nepýtate vy, ale pýtajú sa vás? Kam až dovolíte médiám zájsť?

Médiá sa pustia len do tej roviny a tých zakutí vášho života, kam ich pustíte vy. Ja žijem úplne normálny, obyčajný a fajn život. Jem, pijem, spím, trénujem, milujem, neberiem drogy a v nedeľu chodím na obed k rodičom. Pre bulvár som skutočne nezaujímavý!

Na ľudí pôsobíte žartovne, komicky. Vo dvojici s Adelou ste vždy hrali toho smiešnejšieho, a často ste aj vážne veci obracali na žart. Aký dôležitý je pre vás humorný pohľad na svet?

Otec ma odmalička viedol k tomu, že neexistuje situácia, na ktorej, či v ktorej by sa nedalo žartovať. Často ide len o iný pohľad na svet, a je to nesmierne oslobodzujúce.

Spomínam si, že raz, cestou na dovolenku, sme niekde pri Zlatých Moravciach „ťukli“ auto. Nikomu sa nič nestalo, ale museli sme volať odťahovku, pretože auto zostalo nepojazdné. A vtedy, keď odpadol stres z dopravnej nehody, sme sa ako rodina spoločne zhodli, že budeme aspoň načas chodiť všetci na bicykli. Aj keď cez slzy, všetci sme sa zasmiali, a hneď nám bolo odrazu ľahšie! Istý zmysel pre iróniu a sarkazmus som zdedil po mojom otcovi, a uznávam, že je to aj istá forma obrany pred okolitým svetom.

A o akých veciach rozhodne nežartujete?

Žart sa dá spraviť naozaj skoro zo všetkého. Ide o správne načasovanie. Páči sa mi, keď ide jemne po hrane, a keď niekto má chuť povedať: „…tak toto si už prehnal!“, ale zatiaľ ešte stále mlčí. Páči sa mi balansovať. Povedať nahlas to, čo si všetci myslia, ale nikto to nevysloví – lebo sa to nepatrí – je často umenie.

Precestovali ste kus sveta. Okrem cestovateľských zážitkov – akú múdrosť si môže človek zobrať z ciest ako inšpiráciu pre zmenu postoja k životu, k zdravému životnému štýlu?

Svet je tu preto, aby sme ho naozaj videli. Aby sme ho spoznávali, ohmatávali a ochutnávali všetkými zmyslami. Aby sme videli, ako sa žije niekde inde. Vidieť svet znamená – otvoriť oči. Toto je pre mňa najdôležitejšia životná múdrosť. Až doma potom neraz zistíme, že riešime úplné banality a malichernosti.

Ako najradšej a kde oddychujete?

S Veronikou kdekoľvek a kedykoľvek! Ale aby som bol úprimný – aj s kamarátmi si tréningovo rád zajazdím na bicykli. To je relax!

Máte nejaké zamilované miesto na Slovensku?

Milujem Tatry. Už len keď okolo nich prechádzam, pohľad na tieto naše hory ma upokojuje a  nabíja. Fascinuje ma, ako sa tu odrazu, pred miliónmi rokov, objavili.

S Adelou ste napísali knihu Veci, o ktorých viete pomerne málo. Sú aj v oblasti zdravia, či zdravého životného štýlu veci, o ktorých by mali Slováci vedieť oveľa viac?

Myslím si, že základom zdravia je strava. O tej vieme možno najmenej. Rozhodne o nej vieme menej, ako napríklad o kontraindikáciách nejakých antibiotík. Slováci by sa mali oveľa viac sústrediť na to, čo jedia. Veľa zdravého máme totiž aj vo vlastných záhradách. A záujem ľudí o to, čo jedia, vytvára zároveň tlak na výrobcov a producentov, aby sa usilovali vyrábať zdravé a kvalitné potraviny.

Hovorí sa, že život je beh na dlhú trať. Kam chcete v živote dobehnúť?

Dobehnúť znamená zastať. A ja chcem bežať s mojími blízkymi stále ďalej a ďalej.

Fotografie: Súkromný archív Saifu

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií

Biologická liečba