Sebapoškodzovanie: Týka sa aj vás? Urobte si test!

Zdieľaj
0
Príznaky| |

(Zdroj foto: Shutterstock.com)

Pod pojmom sebapoškodzovanie si možno predstavíte dorezané telo vážne psychicky chorého človeka, či masochistické praktiky jedinca so sexuálnou deviáciou.

„Také niečo extrémne sa mňa vôbec netýka, som normálny človek a nebudem si predsa ubližovať,“ poviete si.

Ale je to naozaj tak?

Môžete s pokojným svedomím vyhlásiť, že voči svojmu telu nie ste nikdy krutí? Skúste teraz úprimne odpovedať na otázky v malom teste:

Test na sebapoškodzovanie:

  1. Fajčíte?
  2. Pijete alkohol?
  3. Požívate iné návykové látky, napriek tomu, že viete o ich škodlivosti?
  4. Užívate často lieky od bolesti?
  5. Jete potraviny, napriek tomu, že sú nezdravé?
  6. Jete niekedy príliš veľa?
  7. Často ignorujete pocity hladu alebo smädu?
  8. Pracujete niekedy na úkor oddychu, ktorý vaše telo potrebuje?
  9. Chodíte spávať neskoro večer?
  10. Športujete niekedy nad svoje sily?
  11. Zanedbávate pohybovú aktivitu?
  12. Ignorujete pravidelné lekárske prehliadky?
  13. Ignorujete niekedy ochorenie a snažíte sa normálne „fungovať“?
  14. Obhrýzate si nechty?
  15. Vystavujete sa často neprimeranému stresu?
sebapoškodzovanie test

Zdroj foto: Shutterstock.com

Sebapoškodzovanie nie je len rezanie rúk

Čím na väčší počet otázok ste museli odpovedať ÁNO, tým sú vaše sklony k sebapoškodzujúcemu správaniu silnejšie. Možno sa vám to zdá absurdné, veď nejaké priestupky voči vlastnému organizmu má takmer každý. To však nič na veci nemení, že ide o narušovanie vlastného zdravia – sebapoškodzujúce (sebadeštrukčné) správanie.

Pojem sebapoškodzovanie však treba chápať v širšom zmysle slova. Keď poškodenie vlastného tela nie je zámerom, hovoríme skôr o správaní nezodpovednom voči sebe. V prípade násilia páchaného na vlastnom tele – napr. v podobe rezania sa, alebo keď si vedome spôsobujete popáleniny – hovoríme o zámernom sebapoškodzovaní. A to už, na rozdiel od predchádzajúcich príkladov, nie je spoločensky akceptovateľné a právom je pokladané za závažný psychický problém.

Zámerné sebapoškodzovanie – charakteristika

Zámerné sebapoškodzovanie (self-harm) je opakované násilné správanie voči svojmu telu, ktorým si spôsobujeme fyzické zranenie a poškodenie tkaniva, a to rôznymi spôsobmi, bez pokusu o samovraždu. Metódy sebapoškodzovania sa delia do 2 hlavných skupín:

  • sebatrávenie (self-poisoning) – nadmerné požitie liekov, drog, alkoholu, či iných škodlivých látok, za účelom poškodiť svoje telo, bez samovražedného zámeru,
  • sebazraňovanie (self-injury) – rezanie sa, škrabanie sa, prepichovanie kože, popálenie sa, sebahryzenie, udieranie sa, trhanie si vlasov.

Treba podotknúť, že medzi človekom praktizujúcim zámerné sebapoškodzovanie a človek so samovražedným správaním je rozdiel. Jedinec, ktorí sa skutočne pokúsi o samovraždu, pokladá svoj život za trápenie a chce ho skončiť. No jedinec, ktorý sa zámerne poškodzuje, sa chcel len cítiť lepšie a sebapoškodzovanie je – aj keď to znie nelogicky – prostriedkom na dosiahnutie cieľa.

sebapoškodzovanie liečba

Zdroj foto: Shutterstock.com

Čo ľudí vedie k takýmto činom?

Bolesť je niečo, čomu sa chceme vyhnúť. Preto je také ťažké pochopiť, prečo si niekto dobrovoľne ubližuje. V motívoch takéhoto správania však nemôžete hľadať logiku. Ide o vnútorné psychické prežívanie jednotlivých ľudí, ktoré je mimoriadne komplikované.

Základné motívy zámerného sebapoškodzovania:

  • snaha o uvoľnenie negatívnych emócií, ventilácia hnevu, zlosti, beznádeje,
  • použitie fyzickej bolesti na odvrátenie psychického utrpenia,
  • oživovanie spomienok na traumatickú udalosť,
  • sebanenávisť, snaha potrestať sám seba, pocity viny,
  • túžba po očistení sa od pocitov hanby (hlavne po sexuálnom zneužití, znásilnení),
  • potvrdenie vlastnej existencie (pri stavoch depersonalizácie a derealizácie),
  • obrátenie agresie na seba (nechceme neublížiť niekomu inému),
  • snaha o vynášanie vnútorných pocitov na povrch (spôsob neverbálnej komunikácie),
  • snaha o obrátenie pozornosti na seba, potreba šokovať, rebélia,
  • túžba po niečom novom, zvedavosť,
  • snaha o euforický zážitok, pocit sily, moci nad sebou samým,
  • príslušnosť k určitej skupine (zámerné sebapoškodzovanie v subkultúrach, ako Gothic a Emo).

Sebapoškodzovanie u malých detí

Je veľmi ojedinelé, ak zámerné sebapoškodzovanie praktizujú deti už v predpubertálnom veku. Nie to však vylúčené. Najčastejšie ide o spojitosť s mentálnym postihnutím a autizmom, v podobe rytmicky opakujúcich sa činov, napr. búchanie hlavou o stenu.

U zdravých detí sa zase môže objaviť sebapoškodzovanie, ktoré nemá až takú výraznú podobu. Veď obhrýzanie nechtov, nadmerné škrabanie sa, aj hryzenie, to nie je nič neobvyklé. Deti tak môžu reagovať na zmenu v ich živote – nástup do škôlky, školy, sťahovanie, zmena rodinných pomerov.

Hoci ide o menej závažné prejavy, nemali by sme ich brať na ľahkú váhu. Naši maličkí sú zraniteľní a môže to byť ich prosba o pomoc. Preto buďme pozorní voči potrebám dieťaťa, poskytnime mu emocionálnu oporu. Možno práve tak zabránite tomu, aby v neskoršom veku malý  problém neprerástol do niečoho závažnejšieho.

sebapoškodzovanie v puberte

Zdroj foto: Shutterstock.com

Zámerné sebapoškodzovanie sa najčastejšie prejaví v puberte

Puberta a adolescencia sú po emocionálnej stránke veľmi náročné obdobia, takže sa nie je čomu diviť, že práve vtedy zvykne zámerné sebapoškodzovanie prepuknúť. Spoločnosť to často vníma ako snahu o upozornenie na seba, rebéliu, čo môže byť v istom zmysle pravda. Ale ide o dosť zjednodušený pohľad na vec.

Sebapoškodzovaniu sa tiež pripisuje určitá spojitosť s nosením piercingu a tetovaním, čo má svoje opodstatnenie, keďže tu ide o zásah do vlastného tela. Dokonca niektorí jedinci uvádzajú, že so samopoškodzovaním začali práve po prepichnutí časti teľa piercingom, alebo po tetovaní, keď zistili, že bolesť im v istom zmysle pomáha. Takéto správanie sa prisudzuje aj určitej módnej vlne, či charakteru subkultúr, ktoré sme už spomínali.

Samozrejme, nie je pravidlom, že každý nositeľ piercingu, či každý v oblečení štýlu Emo sa musí doma rezať do rúk – to určite nie. Skôr ide o to, že jedinec, ktorý je náchylný k sebapoškodzovaniu, svojimi osobnostnými črtami podvedome inklinuje k takýmto skupinám.

V každom prípade však zámerné sebapoškodzovanie netreba podceňovať a danej osobe musíme podať pomocnú ruku a hľadať príčinu. Pozitívnou skutočnosťou je, že takéto správanie nezvykne pretrvávať do dospelosti. Štatistiky potvrdzujú klesajúce percentá zámerne sa sebapoškodzujúcich ľudí pri narastajúcom veku.

Príčiny zámerného sebapoškodzovania

Ako pri každom psychickom probléme, aj tu ide o stret viacerých faktorov, ktoré zapríčiňujú neobvyklé správanie. Zjednodušene sa dá hovoriť o faktoroch vnútorných a vonkajších.

Vnútorné – vyplývajúce z osobnosti jedinca

Ľudia praktizujúci zámerné sebapoškodzovanie sa vyznačujú určitými povahovými črtami. Trápi ich napr. častý smútok, skľúčenosť, depresívne stavy, neschopnosť vyjadrovať svoje pocity, pesimizmus, nízka sebaúcta, sklony k sebaobviňovaniu, sebanenávisť.

Ide o vlastnosti, ktoré sú vo veľkej miere biologicky podmienené – uvádza sa najmä súvislosť s nízkou hladinou serotonínu v nervovej sústave. Niekedy sa zámerné sebapoškodzovanie môže vyskytnúť aj u osôb s problémami pohlavnej identity.

sebapoškodzovanie u malých detí

Zdroj foto: Shutterstock.com

Vonkajšie – vyplývajúce zo sociálneho prostredia

Primárnym miestom sociálnych interakcií je rodina. Najbližšie okolie a doterajšie životné udalosti formujú psychiku každého z nás. Detstvo ľudí, ktorí sa zámerne sebapoškodzujú, je väčšinou poznamenané závažnými chybami zo strany rodičov – rodičia s nimi nepekne zaobchádzali, ich postoj k základným potrebám dieťaťa a jeho emocionálnym prejavom bol chladný až odmietavý.

Takisto mohlo ísť o neprimerane autoritatívnu výchovu, alebo boli rodičia tzv. emocionálne neprítomní, bez prejavov pozornosti voči dieťaťu. Ako v každom prípade, aj tu existujú výnimky, veď zámerné sebapoškodzovanie sa objavuje aj u ľudí, ktorí vyrástli v harmonickom prostredí.

Zámerné sebapoškodzovanie môže byť aj dôsledkom silnej traumatizujúcej udalosti, ako strata blízkej osoby, nehoda, vážne zranenie, znásilnenie alebo sexuálne zneužitie, týranie, svedectvo domáceho násilia, dlhodobá šikana.

Zámerné sebapoškodzovanie ako príznak psychiatrických diagnóz

Zámerné sebapoškodzovanie nie je zatiaľ samostatná psychiatrická porucha. Je však príznakom viacerých psychických porúch, aj keď presná súvislosť nie je známa. Najčastejšie psychické poruchy, keď sa u jedinca objavuje sebapoškodzovanie (nie je podmienkou), sú:

Liečba sebapoškodzovania

Zámerné sebapoškodzovanie nie je jediným problémom psychického charakteru u konkrétnej osoby. Preto ani liečba nemôže mať jednotný charakter. Vždy treba brať do úvahy možnú diagnózu, psychický stav, prostredie, v ktorom človek žije, medziľudské vzťahy. Až potom možno zahájiť optimálnu liečbu, či už prostredníctvom psychoterapie, nasadením liekov, alebo kombináciou obidvoch možností.

Zdroje:

  1. Marie Kriegelová: Záměrné sebapoškozování v dětství a adolescenci, Grada Publishing, a.s., Praha, 2008
  2. Michaela Pugnerová, Jana Kvitová: Přehled poruch psychického vývoje, Grada Publishing, a.s., Praha, 2016
  3. Mária Ondiášová: Psychiatria, Vydavateľstvo Osveta, Martin, 2005

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií

Biologická liečba