Strach zo smrti: Dá sa na smrť pripraviť? Ako umrieť dôstojne?

Zdieľaj
0
Blog| |
strach-zo-smrti

(Zdroj foto: AdobeStock.com)

Každý človek má vlastné prežívanie, svoj vlastný svet myšlienok a pocitov.

Preto je pochopiteľné, že aj posledné chvíle ľudského života vnímame rozdielne.

Niekto si predstaví roztvorené ústa, lapajúce po dychu, dokorán otvorené oči, kŕče po celom tele a v mysli obrovský zápas medzi túžbou žiť a panikou, že sa blíži koniec.

Druhý verí v pokojné vydýchnutie a vyrovnaný, zmierený odchod.

Prečo ten obrovský rozdiel?

Lebo ide o najvážnejšiu vec v našom živote – o smrť.

Strach zo smrti – nočná mora chorých aj zdravých.

Prečo sa vlastne tak bojíme smrti?

Čo prežíva pacient

„Keď som ležal v nemocničnej izbe a kolísal medzi životom a smrťou, najintenzívnejšia myšlienka, ktorá mi behala hlavou, bola samota. Veľmi som chcel, aby bol so mnou niekto blízky, ktorý by mi v tomto zápase pomohol.“

Toto sú slová pacienta, ktorý mi rozprával svoje zážitky, keď bol v ohrození života. Jeho príbeh sa skončil šťastne. Pacient vybojoval nielen svoj súboj so životom, ale prekonal aj strach zo smrti.

Podobných príbehov je veľmi veľa. A každý z nich je taký originálny a jedinečný, ako originálny a jedinečný je každý človek.

Niektoré „charakteristické črty“ umierania sú však rovnaké u väčšiny pacientov. Medicínska terminológia tu používa pojem – psychologické fázy umierania.

Prvá fáza – šok

Typickým znakom pre túto fázu je neprijímanie pravdy o svojom zdravotnom stave. Pacient už tuší, že sa deje niečo závažné, ale stále tomu odmieta uveriť.

Šok z reality sa prejaví ako zľaknutie, pacienta ochromí panika. K tomuto rozpoloženiu sa pridáva veľký smútok, beznádej, často aj sebaľútosť.

Po prvotnom zľaknutí, pacient reaguje odmietaním, potláčaním reality, nepripúšťa si závažnosť svojho stavu. Odborná literatúra hovorí o obrannom mechanizme poprenia.

Druhá fáza – agresia

Charakteristickým prvkom tejto fázy je pacientova otázka: Prečo práve ja? Pacient sa začína správať nespoločensky, je podráždený, agresívny, pričom často viní za svoj osud spoločnosť a blízke okolie, resp. vyžaduje neprimeranú pozornosť. Táto fáza je dôsledkom zosypaných plánov. Pacient nekontroluje svoje správanie, nedokáže myslieť racionálne.

Tretia fáza – vyjednávanie

Pacient hľadá nové liečebné postupy, skúša všetky možnosti, ku ktorým sa dostane. Živí nádej, hľadá čokoľvek, čo by mu mohlo pomôcť. Túto fázu charakterizuje zbieranie síl a hľadanie nového cieľa. Človek vyjednáva s lekármi, aj s chorobou, dokonca sa obracia na svoj osud – napríklad prosí o čas „navyše“, aby mohol naplniť svoje životné poslanie.

ako sa zbaviť strachu zo smrti

Zdroj foto: AdobeStock.com

Štvrtá fáza – depresia

Štvrté štádium možno označiť ako fázu rezignácie. Prichádza depresia, pacient ľutuje to, čo opustí. Rezignácia sa môže prejaviť ako apatia, pocit zbytočnosti, nezmyselnosti. Človek sa uzatvára do seba, cíti bezmocnosť, stráca záujem.

Toto štádium však môže mať rôzne podoby. Veľa závisí od spôsobu života pacienta, jeho vyrovnanosti a schopnosti zvládať ťažké životné situácie.

Piata fáza – zmierenie

Nie každý pacient sa dokáže dostať do tejto fázy. Prekonať prvotné zúfalstvo, potom prijať realitu, a nakoniec s plným vedomím akceptovať nadchádzajúci smrť, to mnohí ľudia ani nestihnú. Toto štádium je ideál, ku ktorému sa odborníci snažia viesť všetkých nevyliečiteľne chorých ľudí.

Strach zo smrti ako diagnóza

Existuje ešte iná forma strachu zo smrti, no tá sa netýka nevyliečiteľne chorých pacientov. Hovoríme o získanom strachu zo smrti. Človek nežije v bezprostrednom ohrození života, a napriek tomu má ustavičný strach, že zomrie.

Určite je vám jasné, že tento strach nemá racionálny podklad a ide o záležitosť psychiky. Závažnosť tohto stavu neberme na ľahkú váhu, pretože toto myšlienkové nastavenie je pohromou nielen pre pacienta, ale aj jeho okolia. Nezriedka sa pridajú aj ďalšie psychické problémy a chorobné stavy, ako depresia, silné úzkosti a podobne.

Prečo „získaný“ strach zo smrti?

Títo ľudia bývajú svedkami nejakej životnej tragédie. A hoci udalosť nemusela priamo súvisieť so smrťou, primälo ich to k tomu, aby začali o smrti uvažovať ako o „nečakanom zvrate“ v živote človeka. Jednoducho si zo smrti urobia protivníka, ktorý len čaká, kedy by na nich mohol zaútočiť.

V praxi to často dospeje tak ďaleko, že jedinec nemá žiadne dlhodobé vízie, pretože ich považuje za nezmyselné, veď aj tak čoskoro umrie. Prežíva zo dňa na deň, vyhýba sa akýmkoľvek situáciám, na ktorých by mohlo záležať, pretože sa ustavične bojí straty.

Inou kategóriou sú ľudia, ktorí sa takisto nemuseli bezprostredne stretnúť so smrťou alebo smrteľným nebezpečenstvom, ale nechali sa zmanipulovať mentalitou strachu v spoločnosti. Obvykle k tomu prispeje aj každodenné prezentovanie tragédií vo svete, či u nás doma, ako to robia médiá.

Človek je potom natoľko zviazaný strachom zo smrti, že sa bojí akéhokoľvek rizika, pretože vidí potenciálnu tragédiu všade okolo seba. Pravda je však taká, že sa bezprostredne nestretol so smrťou, a tak sa jeho pocity nezakladajú na reálnych skúsenostiach. Jeho myšlienkové pochody sú preto odlišné od predošlých kategórií.

Takýto človek často podlieha depresiám, lenže tiež pochádzajú viac zo sklamania a strachu zo života (tento svet je tragický a zlý) než z reálnej hrozby smrti. Napriek tomu, depresia je závažný stav, ktorý môže mať v terminálnom štádiu fatálne dôsledky.

Je strach zo smrti prirodzený? A kde sa vôbec vzal?

História nás učí o živote ľudstva, máme rôzne pramene múdrosti a poznania. Mnohé z nich sú historicky a vedecky dokázateľné, iné sú obrazné, či doslova mýtické. A v týchto prameňoch sa takmer vždy objavuje aj otázka životasmrti. Táto téma zjavne trápila ľudstvo od počiatkov.

Pamätám sa na hodiny dejepisu na základnej škole. Učili sme sa o gréckej mytológii, ktorá bola poprepletaná ľudsko-božskými vzťahmi. Veľmi úzko sa tam prelínal pozemský život ľudí a život gréckych bohov, a samozrejme mnohých polobohov, ktorí prerazili tú povestnú hranicu života a smrti.

Existujú nespočetné legendy o živote a smrti. A musíme skonštatovať, že celkom pochopiteľne.

Strach zo smrti a Biblia

Slovenská kultúra je historicky spätá s príchodom a pôsobením Cyrila a Metoda na území Veľkej Moravy. Títo misionári k nám priniesli okrem písma aj nové náboženstvo, aj preto je naše myslenie najviac späté s kresťanskou tradíciou.

V knihe Genezis sa v obrazoch píše o stvorení sveta. Epický začiatok „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ snáď nemá v náboženskej literatúre obdobu. Autor šokuje aj ďalším legendárnym výrokom o „sedemdňovom stvorení sveta“.

Biblický príbeh ďalej pokračuje stvorením človeka a jeho „postavením“ do záhrady. Hovorí sa tu o dvoch konkrétnych stromoch: Strom života a Strom poznania dobra a zla. A už tu, na prvých stránkach Biblie, sa objavuje téma života a smrti.

Dosť obrazov, poďme späť do reálneho sveta

História nám ukazuje ešte jeden zaujímavý fakt. Zdá sa, že dnešný človek sa smrti obáva viac ako človek v minulosti. Napriek tomu, že dnes máme vyvinutý systém zdravotníctva, máme políciu, dokonca máme štátne sociálne systémy a ďalšie zabezpečovacie pravidlá a predpisy.

Prečo sa teda bojíme? V minulosti to bolo iné?

Často počúvame tvrdenia, že v minulosti sa ľudia tak nebáli smrti. Ale odkiaľ pochádza táto istota? Po odpoveď nemusíme chodiť tak ďaleko do minulosti. Keď sa pozrieme do starších písomností a rodinných kroník, niekoľko desaťročí alebo storočí dozadu mali ľudia iné priority.

Jednou z typických vízií našich predkov bolo, zachovať rod. Pre zachovanie rodu, dynastie, sa oplatilo nielen žiť, bojovať, aj umrieť. Ľudia po celý život budovali majetok, bol to akýsi odkaz pre ich potomstvo.

A v neposlednom rade, kedysi človek bežne ocital v priamom boji o holý život. Nielen vo vojnách, ale aj proti hrôzostrašným chorobám, na ktoré nebol liek. Za všetky spomeňme len choleru alebo mor.

A takto je to dnes

Paradoxne, v dnešnej vyspelej dobe by sme sa mali cítiť sebaistejší a životaschopní, veď máme vyspelú medicínu, nemocnice a takmer zázračné lieky. Prečo je potom strach so smrti stále rozšírenejší?

Odpovedí je niekoľko. Najprv tá medicínska. V civilizovanom svete zažívajú veľký rozmach psychické choroby a poruchy, ktoré deformujú náš pohľad na život, a teda aj na smrť.

Ďalšia odpoveď je skôr psychologická. Dnešný človek je sebecký, a preto často smeruje k individualizmu. A predstava smrti u takéhoto človeka? Definitívny koniec! Žiadny odkaz, rod, zmysel. Všetko sa skončí!

Bojíme sa smrti – ale čo robíme pre svoje zdravie?

Znie to ako paradox, ale napriek veľkému strachu zo smrti, u väčšiny ľudí sa stretávame so zanedbávaním zdravia. Určite to poznáte. Bolí vás napríklad zub. Náučné plagáty u zubára hovoria o nebezpečenstve zanedbaných zubov, no vy k nemu nejdete, lebo zvíťazí strach z bolesti pri vŕtaní. A takto to odkladáte stále dookola.

Alebo starý známy infarkt. Zlé výsledky cholesterolu pre nás znamenajú asi toľko, že niekoľko dní pred kontrolným vyšetrením užijeme predpísané tablety, aby sme mohli spokojne povedať, že sa liečime. A tešíme sa, ako sme zas oklamali lekára a zmanipulovali testy. Asi nám nedochádza, že podvádzame len sami seba.

A mohli by sme pokračovať prechodenými chrípkami, nadmerným požívaním alkoholu a ďalšími eskapádami, ktorými si priamo alebo nepriamo ničíme zdravie. Podceňovanie zdravia nás však skôr, či neskôr dobehne. No človek si to uvedomí, až keď sa vezie na pohotovosť s bolesťou na hrudníku. Vtedy na dvere jeho mysle začne klopať úzkosť.

depresia-strach-zo-smrti

Zdroj foto: AdobeStock.com

Ako sa zbaviť strachu zo smrti? A dá sa to vôbec?

Teória je jedna vec, druhá vec je – stáť pri umierajúcom človeku a byť svedkom jeho zápasu. Všetci si uvedomujeme, že v takejto vážnej situácii nejaké lacné rady a jednoduché riešenia nefungujú.

Existuje však oblasť psychológie, medicíny, sociálnej práce, ktorá sa zaoberá práve pomocou ľuďom v posledných štádiách života. Sú to odborníci, ktorí sa snažia viesť nevyliečiteľne chorých k spomínanému ideálu – aby prekonali strach a prijali smrť ako nevyhnutnú súčasť života.

Kto však chce pomáhať druhým ľuďom v umieraní, musí mať túto otázku sám v sebe zodpovedanú. Aspoň v takej miere, ako je toho schopný človek, ktorý síce nie je bezprostredne ohrozený smrťou, ale v plnej zodpovednosti si uvedomuje jej reálnosť v ľudskom živote.

Takto zrelý a uvedomelý človek potom urobí pre pacienta veľa už len svojou prítomnosťou, pochopenímpodporou, pričom nebude zo seba sypať prázdne filozofické slová o živote a smrti.

úzkosť-zo-smrti

Zdroj foto: AdobeStock.com

Žime, nech to stojí za to!

Mnohí ľudia boli svedkami toho, ako iní ľudia v posledných okamihoch zvažovali, hodnotili a často ľutovali rôzne skutočnosti vo svojom živote. Niekto hovoril o premárnených rokoch, iný banoval niektoré svoje rozhodnutia. Našli sa však aj takí, ktorí na konci svojho žitia povedali: Dobre som žil, urobil som, čo bolo v mojich silách, a moje dielo tu ostane naďalej po mojej smrti.

Naozaj. Skúsme žiť tak, aby sme si raz aj my mohli v ktorejkoľvek chvíli povedať: Môj život stál za to! Prijmime základný fakt o smrteľnosti človeka, rozumovo sa s ním vyrovnajme. Čím skôr sa nám to podarí, tým je väčšia pravdepodobnosť, že svoj život odbremeníme od strachov, ktoré nás zbytočne obmedzujú.

Veď pre strach zo smrti, nemožno ani dobre žiť.

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií

Biologická liečba