Ukrajinské zdravotníctvo – 20 rokov za nami

Zdieľaj
0
|

Ukrajina. Krajina, ktorá nám je blízka, ale pritom taká vzdialená. V tom prvom prípade kvôli spoločnej hranici. V tom druhom – 20 rokov samostatnosti posunulo Slovensko ďalej, ako sa za ten čas pohol náš východný sused.

Ukrajina. Krajina, ktorá nám je blízka, ale pritom taká vzdialená. V tom prvom prípade kvôli spoločnej hranici. V tom druhom – 20 rokov samostatnosti posunulo Slovensko ďalej, ako sa za ten čas pohol náš východný sused. Naša cesta za plnením povinností letnej odbornej praxe nás doviedla až do Ternopilu. Pozvanie sme dostali od pána rektora „I.Ya. Horbachevsky Ternopil State Medical University“, od profesora Leonida Ya. Kovalchuka, a toto pozvanie prijali piati študenti.

 

Cesta

4-týždenný pobyt na oddeleniach brušnej a detskej chirurgie, ortopédie, gynekológie, anesteziológie, ftizeológie a internej medicíny sme začali 14 hodinovou cestou. Dôvera v navigačný systém sa nám nevyplatila. Cesta, po ktorej sme sa trmácali, patrí skôr traktorom, než deväťmiestnej dodávke. Keď nás prejde trpezlivosť, s nádejou sa pýtame na lepšiu cestu okoloidúcej stareny. Odpoveď bola prostá: „Toto je cesta do Ternopilu. Iná nie je.“ Po asi 2 hodinách sa dostávame na zaplátanú cestu s výmoľmi, akú by sme na Slovensku len ťažko našli. Sme na diaľnici…

 

Ternopil a pomery v ňom

Zdá sa, že kedysi boli Ukrajina a mesto Ternopil vo veľkom rozkvete. Svedčí o tom dômyselne vybudovaná infraštruktúra, priestranné parky na odpočinok, a nechýba ani miesto na počúvanie vysokých oktáv. Ale postupne.

Ako čas nahlodával domy a ulice, stalo sa z Ternopilu len prašné a nie veľmi lákavé miesto pre život. MHD, alebo niečo, čo sa na to podobá, si „získava“ miesto na ceste medzi ladami a moskvičmi… Sem-tam náš zrak spočinul na Mercedesi alebo Lexuse, ktoré s tmavými sklami presvišťali povedľa nás.

Priepastný rozdiel medzi chudobnými a bohatými spôsobil, že tu prakticky nie je stredná trieda. Dozvedáme sa, že priemerný mesačný plat je 200 eur; starší lekár s postavením môže zarobiť aj 300 eur. Na porovnanie: ceny benzínu sú asi o jednu tretinu nižšie, ako na Slovensku, chlieb stojí o štipku menej, ale ostatné potraviny sú cenovo porovnateľné. Zeleninu a ovocie kupujeme na miestnom trhu. Je nám záhadou, ako ľudia môžu z takého platu vyžiť…

 

Rozdiely v zdravotníctve

Konečne sa dostávame na miesta, kvôli ktorým sme merali 900 kilometrovú cestu. Nemocnice sú rozdelené podľa toho, čomu sa venujú. Traumatológiu nájdete v inej časti mesta, ako brušnú chirurgiu, a interné je inde, ako gynekológia. Budovy, v ktorých sídlia, sú rovnako ošarpané a neudržiavané, ako u nás. Zmena nastáva pri vstupe na oddelenie.

1. Rozoznať zdravotnícky personál bolo pre nás dosť obtiažne, keďže má povolené nosiť odev akejkoľvek farby či typu. Ale predsa len sme lekárov vedeli rozoznať. Historickou tradíciou je nosenie bielej čiapky na hlave. Výška čiapky niekde rozhoduje o postavení lekára. Nie je asi prekvapujúce, že chirurgovia ich mali najvyššie. Či právom, to už nechajme na iných.

2. Veľa času sme strávili na operačných sálach. A všimli sme si niekoľko rozdielov oproti nášmu zaužívanému správaniu. Doktori stále pristupujú k ľuďom ako k pacientom, a nie ako ku klientom. Na druhej strane – hygiena je na veľmi zlej úrovni. Je síce moderné použiť jednorazové chirurgické oblečenie. Ale keď sa v ňom niekoľkokrát obtriete o röntgen, nesterilný personál alebo inštrumenty, tak je toto oblečenie zbytočné. Zaujímavý bol tiež pohľad na neprezlečených a neprezutých chirurgov, ktorí si neumývali ruky na operáciu, ale na nedeľný obed… Na Slovensku používané hygienické postupy aj vďaka vstupu do Európskej únie výrazne pokročili – sú lepšie, ako na Ukrajine.

3. Všeobecne akceptovaným postupom pred uspatím pacienta je zabezpečenie žilového prístupu, priebežné monitorovanie EKG, pulz, oxymetria, prípadne sledovanie iných dôležitých parametrov. Takto je to u nás. Na Ukrajine detský anesteziológ nepoužíva na sále žiadne prístroje: pri kontrole životných funkcií mu postačuje fonendoskop. Tachykardia (zrýchlená činnosť srdca) sa zisťuje priložením chrbta ruky na hrudník. Hĺbku anestézy, resp. jej malú hĺbku, lekár „overuje“ z prípadných pohybov a zvukov uspatého pacienta…

4. Stačí ich raz vidieť, a človek pochopí, že nie sú najdôležitejšou časťou zdravotníctva. Sanitky. Nezávideniahodná situácia pri výjazdoch, kedy má lekár k dispozícii iba brašnu, no žiadne nosidlá, šancove goliere, a kardiostimulátor je luxusom, ktorý si nie vždy môže dovoliť. Dôležitejšiu, resp. vážnejšiu situáciu predstavuje ochorenie, ktorého výskyt je u nás nízky – tuberkulóza (TBC). Pneumologické oddelenia, zameriavajúce sa na toto vážne ochorenie, sú zjavne prioritou Ukrajinského zdravotníctva.

5. Veľmi milo sme boli prekvapení z ľudského prístupu lekárov a personálu na oddelení gynekológie a pôrodníctva. Trpezlivosť a slušné správanie je na Slovensku, bohužiaľ, nedostatkový tovar. Na Ukrajine je lekár bližšie ľuďom.

6. Ten hlavný rozdiel v našich zdravotných systémoch sme si uvedomili až neskôr. Keď má pacient problém, ktorý treba zoperovať, je častokrát nútený predať časť majetku, aby sa dostal na operačný stôl. Potom musí buď on, alebo jeho rodina každý deň kúpiť 20 párov rukavíc pre personál nemocnice. Lieky si vyberá sám na recept. V izbe sa tlačí s ďalšími 7 pacientmi. Nedostatok financií v systéme je cítiť.

 

Kyjev

Vlaky sú jediným, relatívne kvalitným dopravným prostriedkom. Svedčí o tom ich vyťaženosť. Lístky do Kyjeva si musíme rezervovať 3 týždne dopredu, a to sú už posledné.

Ranný príchod do hlavného mesta sa niesol v znamení úžasu. Neverili sme vlastným očiam – ako keby sme sa ocitli v inom štáte! Žiadne špaky na zemi, nové cesty, krásne fasády budov. Historická časť prevažovala nad tou „modernou“, nie ako to poznáme z našej sídliskovej Bratislavy.

Len márne sa pokúšame za 2 dni si prezrieť všetky kultúrne pamiatky a vojenské pomníky. Vnucuje sa nám myšlienka, či náhodou celá Ukrajina nepracuje na hlavné mesto…

 

Všade dobre…

Na záver by som chcel povedať, že moje pocity a názory sa nemusia zhodovať s realitou na celej Ukrajine. Píšem o tom, čo som videl a zažil v Ternopile a Kyjeve. Aj keď sa môže zdať, že negatíva prevažujú nad tým dobrým, v jednej veci je to naopak. Naučili sme sa vážiť si, čo máme doma. A to mnohým z nás chýba.

Fotografie z reportáže: archív Spolku medikov SZU

Pridaj komentár

Registrácia