„Základ je, podporiť onkologického pacienta vo všetkom, čo mu prospieva“

Zdieľaj
0
|

Je dobré, ak onkologickí pacienti a najbližší príbuzní vedia, že popri liečebnej starostlivosti sa môžu obrátiť na psychológa, ktorý im pomôže zvládať životnú situáciu, v ktorej sa ocitli. O psychickej podpore onkologických pacientov, hlavne počas liečby, sme sa porozprávali s klinickou psychologičkou Mgr. Máriou ANDRAŠIOVOU, PhD., ktorá sa dlhodobo venuje onko-psychologickej oblasti.

Je dobré, ak onkologickí pacienti a najbližší príbuzní vedia, že popri liečebnej starostlivosti sa môžu obrátiť na psychológa, ktorý im pomôže zvládať životnú situáciu, v ktorej sa ocitli.

O psychickej podpore onkologických pacientov, hlavne počas liečby, sme sa porozprávali s klinickou psychologičkou Mgr. Máriou ANDRAŠIOVOU, PhD., ktorá sa dlhodobo venuje onko-psychologickej oblasti.

Pani doktorka, kedy vstupuje do života onkologického pacienta onko-psychológ?

Je to veľmi individuálne. Pacient prichádza do ambulancie onko-psychológa vtedy, keď on sám, alebo jeho lekár majú pocit, že pri vysporadúvaní sa s ochorením, alebo počas liečby, potrebuje psychologickú pomoc a podporu. Vždy je lepšia prevencia ako riešenie už hlbšieho problému. Aj keď sa nedá pripraviť na samotný fakt, že ochorieme na rakovinu, dá sa pripraviť na zmeny, ktoré to do života človeka prinesie, a na to, že príde obdobie, ktoré zaťaží psychiku pacienta a jeho blízkych. Preto má určite svoj význam, keď pacient prichádza vo chvíli, kedy je ochorenie na začiatku. Prišiel za mnou do ambulancie mladý pár; manžel dostal rakovinu hrubého čreva, a manželia spolu prišli konzultovať situáciu v rodine – na čo sa pripraviť po psychickej stránke, čo a koľko povedať deťom a iné, veľmi dôležité otázky. To je veľmi dobrý prístup: pomôže pacientovi aj rodine pripraviť sa na dlhodobo náročnú situáciu počas liečby. Dôležitý je v tomto smere aj prístup onkológa. Pokiaľ lekár odporučí pacientovi psychologickú pomoc, tento ju zväčša prijme. Stále však nie je samozrejmosťou, že by onkológovia túto formu pomoci navrhovali, či doceňovali jej význam pri celkovom zvládaní ochorenia a liečby.

Čo pacientov najviac trápi? S čím sa na vás obracajú?

Ľudí trápi strach zo samotného ochorenia, pocit (a často aj realita) ohrozenia života. Ďalej sú to obavy z liečby, najmä z chemoterapie a zvládania jej vedľajších účinkov. Tu najviac pomôže dostatočné informovanie zo strany lekára, či uistenie, že spolu situáciu zvládnu. Po liečbe je to strach z toho, čo ak sa ochorenie vráti, a ako žiť s vedomím, že sa to môže stať. Niekedy ochorenie a liečba výrazne zasiahnu partnerský vzťah. Niekedy s pacientom riešime šok a sklamanie z návratu ochorenia. Samozrejme, ochorenie a liečba zasiahnu aj rodinu pacienta – preto často rozoberáme problémy s tým spojené. V súvislosti so stratami, ktoré choroba prináša, a s ohľadom na neistú budúcnosť, ľudia potrebujú pomoc pri zvládaní stavov smútku, ktoré môžu prerásť až do beznádeje a depresie.

Prínos psychologickej pomoci?

Aj keď sú veci, ktoré pacient počas liečby alebo po nej zmeniť nemôže, môže sa naučiť ich lepšie prijať, spracovať, žiť s nimi. V mnohom dokáže ovplyvniť celkové zvládanie ochorenia a liečby, a psychológ mu pomôže v prijatí novej reality a pri hľadaní východísk. Ďalej sú tu otázky, ktoré pacientov trápia, ako napr. „prečo som ochorel práve ja?“ a podobne, alebo iné, o ktorých nedokážu hovoriť so svojimi blízkymi, lebo ich nechcú zaťažovať. Toto všetko, ba ešte viac zahŕňa psychologická pomoc pacientovi. Napriek tomu – mnohí, ktorí by túto pomoc potrebovali, ju nevyhľadajú.

Sú predsudky, či pocity hanby prekážkou na vyhľadanie psychológa či psychiatra?

Predsudky a obava z nepoznaného majú pri zvažovaní návštevy psychológa svoj vplyv. Neraz som počula pacienta povedať, že nie dosť, že má rakovinu, ešte ho aj, ako blázna, posielajú k psychológovi či psychiatrovi. Niektorí sa zase hanbia hovoriť o tom, čo ich trápi, lebo majú pocit, že ak všetko nezvládnu sami, zlyhali. Nie je to však pravda: zlyháme, ak máme problém, ktorý nás prerastá, a nevyhľadáme pomoc. Choroba a liečba človeku v mnohom zmení život. A sú to zmeny náhle, nečakané, nedobrovoľné. O to ťažšie sa s nimi vyrovnáva, a je len dobre, ak dovolíme, aby nám s tým niekto pomohol.

Vyhľadávajú pomoc onko-psychológa aj rodinní príslušníci?

Rodinní príslušníci ma často navštevujú s otázkou, ako motivovať blízkeho k liečbe bezprostredne po oznámení diagnózy. Očakávania, že sa ihneď dokáže na sto percent zmobilizovať, sú nereálne: chorý potrebuje čas na spracovanie prvotného šoku, musí sa psychicky pripraviť na to, čo ho v nasledujúcom období čaká. Samozrejme, rodina chce urobiť maximum, lebo vie, že čas je dôležitý. No menej je niekedy viac.

Kedy je správny čas na návštevu onko-psychológa?

Nie každý pacient potrebuje pomoc psychológa. Niektorí majú výborné mechanizmy zvládania záťažových situácií, iným dáva silu podpora rodiny. Niektorí však popri veľkej podpore rodiny potrebujú aj odborné usmernenie. Určite je vhodné vyhľadať pomoc psychológa, ak pacient cíti, že sa sám nedokáže vysporiadať s ochorením, keď má obavy z toho, čo ho čaká, a chce sa na to pripraviť. Ďalší moment, kedy by s vyhľadaním pomoci nemal váhať, je, keď má pocit, že prestáva zvládať svoj stav, resp., keď sa jeho psychické rozpoloženie stáva väčším problémom ako samotné ochorenie. Rizikoví sú v tomto smere pacienti, ktorí v minulosti prekonali psychické ochorenie, alebo v krátkom čase stratili jeden či viac oporných bodov vo svojom živote: rozviedli sa, prišli o prácu, umrel im blízky človek.

V čom mení choroba pacientovi život?

V každodennom fungovaní, ale aj v životných prioritách. Mení sa napríklad zabehnutý model chodu rodiny a úloh v nej. Pracovnou náplňou dňa sa stáva liečba a prechodným domovom nemocnica. Záťaž liečby doľahne aj na rodinu a priateľov, pretože ani pre nich nie je ľahké vyrovnať sa s realitou a zvládnuť všetky zmeny.

Podpora a pomoc rodiny je pri zvládaní choroby rovnako dôležitá ako samotná liečba.

Výskumy potvrdzujú, že ak má pacient dobré rodinné zázemie, zvláda liečbu lepšie. Keďže počas nej prežíva vysokú mieru fyzickej aj psychickej záťaže, rodina by mala fungovať ako podporný systém, resp. ako jedna z jeho častí – popri lekárovi, pacientskych organizáciách či psychológovi. Každý pacient má špecifické potreby – na prvé miesto by som však dala emočnú podporu. Pacient potrebuje cítiť, že je naďalej dôležitou súčasťou rodiny. Treba ho podporovať, aby bol aktívny do takej miery, ktorú sám zvládne. Dôležité je, prebrať úlohy, ktoré chorý nie je schopný v tomto období napĺňať. No pozor na opačný extrém! Nechrániť chorého pred činnosťami a aktivitami viac, ako je to vzhľadom na jeho stav potrebné. To tiež nie je dobré, lebo pacient prestáva skúšať a posilňovať vlastné sily a možnosti.

Podpora pacienta zo strany najbližších musí byť primeraná situácii a jeho potrebám.

Je potrebné zistiť, čo chorému pomáha; hlavne sa pýtať, nie predpokladať, pretože nie sme v jeho koži. Musíme mať na zreteli, že začiatok liečby je obrovský psychický a fyzický nápor, a preto treba postupovať citlivo a s rešpektom. Keď chorý vidí všetko čierne a každá ďalšia informácia len prehlbuje jeho strach, úzkosť a pocit „prevalcovania“ z toho, čo sa deje, je lepšie zostať pri základných informáciách, ktoré dostal od lekára, a sústrediť sa na zvládanie liečby. Naopak, pokiaľ chce vedieť o svojom ochorení a možnostiach liečby čo najviac, a to mu dáva pocit lepšej kontroly nad situáciou, môže rodina hľadať všetky dostupné informácie. Treba si však overiť spoľahlivosť zdrojov a zvážiť, kedy a v akom rozsahu ich posunúť svojmu blízkemu, prípadne sa poradiť s jeho ošetrujúcim lekárom. Opakovane sa stretávam s problémom, že zatiaľ čo chorý je ešte stále v šoku, príbuzní sa už zmobilizovali a zháňajú všetky dostupné informácie a zdroje pomoci. Úmysel rodiny je samozrejme dobrý, ale chorý niekedy nemá kapacitu na to, aby to všetko spracoval.

Základ je, podporiť chorého vo všetkom, čo mu prospieva…

Dôležité je, aby sa chorý neidentifikoval s rolou pacienta viac, než je nevyhnutné. Aj počas liečby sú dni, kedy sa cíti dobre a môže robiť veci, ktoré ho bavia. Je dobré podporovať ho v tých aktivitách, ktoré je schopný vykonávať. Chorý by taktiež nemal zostávať v izolácii. Samozrejme, niekedy nie je iná možnosť, lebo fyzicky nie je schopný ísť von, alebo mu to nedovoľuje režim liečby. Ani vtedy by ale nemal byť v úplnej izolácii; treba mu ponúknuť iné zdroje komunikácie s okolím: návštevy u neho doma, stránky pre ľudí s onkologickým ochorením (napríklad na www.onkopacient.sk môžu nájsť, okrem množstva užitočných informácií, aj chat, kde sa stretávajú pacienti a rodinní príslušníci, poradňu psychológa). Niekomu pomáha pohyb, cvičenie, inému relaxačné cvičenia či počúvanie hudby. Pre ďalšieho je zase dôležitá modlitba či meditácia. Základ je, podporiť chorého vo všetkom, z čoho profituje, a ponúknuť mu dostupné zdroje pomoci.

Udržiavate kontakt s pacientmi aj po liečbe?

S mnohými pacientmi mám kontakt aj po liečbe, a teším sa spolu s nimi, ak sa im dobre darí. S niektorými sa dokonca stretávam na jóge, a to sú veľmi príjemné momenty. Niekedy ma však prvýkrát navštívia s prosbou o pomoc až v období, keď je liečba za nimi, a môžu sa zaradiť do normálneho života. Hoci to vyzerá ako paradox – veď to najhoršie je za nimi – toto obdobie môže byť po psychickej stránke náročné. Je to aj prirodzená reakcia na dlhodobý stres z toho, čím si prešli, a zrazu sa telo ani psychika nedokážu spamätať. Niektorých pacientov obmedzuje pretrvávajúca únava po liečbe: chceli by čo najskôr normálne fungovať, ale nevládzu. Je to prirodzený dôsledok kumulatívnej záťaže liečby. Iní bojujú s obavami z návratu ochorenia, a to, že už nie sú pod neustálou kontrolou lekárov, zvyšuje ich úzkosť. Inokedy nie je možné vrátiť sa k pôvodnému zamestnaniu, a pacient si musí hľadať novú náplň dňa či ďalšie životné smerovanie.

Ako si môže človek – pacient „vnútorne pomôcť“?

Každý silný zážitok či kríza nás môžu posunúť dvoma smermi: k tomu, že budeme vnímavejší k skutočným hodnotám života, a vďačnejší za najobyčajnejšie malé radosti, ktoré nám prináša, alebo k tomu, že zostaneme uväznení v sebaľútosti, a umoríme sa v nariekaní za tým, čo sme stratili, nevidiac, čo nám ešte stále zostáva, alebo dokonca, čo nové sme vďaka chorobe mohli objaviť. Ale nie je ľahké nájsť v sebe silu, že dovolíme takejto životnej skúsenosti, aby nás obohatila. Úprimne obdivujem všetkých pacientov, ktorí to dokázali.

Čím vás napĺňa vaša práca?

S onkologickými pacientmi pracujem dvadsať rokov. Keďže zatiaľ netrpím syndrómom vyhorenia, a mám naďalej chuť pokračovať vo svojej práci, je isté, že to, čo dávam, je v rovnováhe s tým, čo dostávam. Okrem radosti z toho, keď dokážem pomôcť pacientovi a jeho blízkym v náročnej životnej situácii, sú životné príbehy, ktorých súčasťou sa na chvíľu stávam, pre mňa svedectvom, že zvládnuť sa dá častokrát aj to, o čom si myslíme, že by sme nikdy nedokázali. A tá radosť, keď sa to potom podarí! Áno, sú aj ťažké chvíle, a nie každý sa vylieči… Vtedy som smutná; niekedy sa cítim bezradná či bezmocná. Ale aj tieto pocity ma obohacujú a učia pokore pred darom života.

Ďakujem za rozhovor.

  • Mgr. Mária ANDRAŠIOVÁ, PhD.
  • Získala doktorát z klinickej psychológie
  • Národný onkologický ústav
  • Detský hospic Plamienok
  • V súčasnosti: súkromná terapeutická prax
  • Publikuje v odborných časopisoch.

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií