Znásilnenie: Obeť sa sama nevylieči, potrebuje odbornú pomoc

Zdieľaj
0
Blog| |
znásilnenie odborná pomoc

(Zdroj foto: AdobeStock.com)

Mnohé obete znásilnenia roky mlčia. Ich životy to poznačí natrvalo. Rozpadnú sa im vzťahymanželstvá, odcudzia sa svojim blízkym. V tom najhoršom prípade volia samovraždu.

Zranená osoba sa uzatvorí pred ostatným svetom. Niektoré obete mlčia navždy, iné sa ozvú hneď po útoku, dalšie ohlásia znásilnenie až po nejakom čase, resp. niekoľkých rokoch.

O znásilnení sa hovorí pomerne často, hlavne cez príbehy v médiách. Napriek tomu – bezprostredne po útoku, ale aj po niekoľkých mesiacoch či rokoch, obeť nevie, čo robiť. Stáva sa z toho celoživotná trauma.

Odborník radí: Neprovokujte útočníka a nekúpte sa

Fyzické rany na tele sa dokážu pomerne rýchlo hojiť. Horšie je to so psychikou. Čas liečby je u každého individuálny, veľa závisí od zraniteľnosti osobnosti, ale aj kvality odbornej pomoci.

Pocit hanby, depresie, ďalšie zdravotné problémy, v niektorých prípadoch aj neželané tehotenstvo. Ako sa s tým vysporiadať a ako žiť ďalej? Obeť znásilnenia často zostáva s problémom osamotená, bojí sa ohlásiť skutok na polícii, či ísť na prehliadku k lekárovi.

„Po sexuálnom násilí je narušená telesná a psychická celistvosť človeka. Prvotne sa riešia zranenia v somatickej oblasti. Sú zreteľné, ľahšie dostupné a liečiteľné, hojenie môžeme kontrolovať a regulovať,“ vysvetľuje psychologička Eva Krkošková.

Ak je obeťou znásilnenia žena, navštívi niekoľkých špecialistov. Najčastejšie gynekológa, chirurga, traumatológa, zubného alebo očného špecialistu. Ďalšie konanie záleží podľa klinického psychológa Karola Kleinmanna od toho, čo vie žena o znásilnení zo školy, od rodičov, ale i z masových informačných prostriedkov.

„Už pri samotnom akte je dôležité, aby sa dotyčná nevyhrážala páchateľovi, aby nedošlo ku gradovaniu trestného činu, dokonca k usmrteniu, aby žena nemohla svedčiť,“ radí Karol Kleinmann.

V danej chvíli sa znásilnená žena cíti nesmierne špinavá, čo môže byť kľúčové pre ďalšie vyšetrovanie. Preto je dôležité, aby sa pred vyšetrením neumyla, v opačnom prípade môže „zmiznúť“ dôkazový materiál.

„Ženy sa snažia čo najrýchlejšie umyť alebo osprchovať, aby zo seba zmyli pocit poníženia. Pritom ich prvá cesta by mala viesť na políciu, do nemocnice, alebo priamo ku gynekológovi,“ prízvukuje Karol Kleinmann.

znásilnenie vyšetrenie u lekára

Zdroj foto: AdobeStock.com

Ako to prebieha u lekára?

Lekár má podľa Karola Kleinmanna takýto prípad prednostne ošetriť a okamžite hlásiť na polícii. Pokiaľ dotyčná osoba zažila silnú traumu, môže byť hospitalizovaná. Tam ju čaká rozhovor so psychológompsychiatrom.

Pri tzv. domácom liečení obeť navštevuje psychoterapeutické sedenia. Samozrejme, je veľmi náročné začať rozprávať o tom, čo sa stalo. A ako môžu podať pomocnú ruku blízki ľudia?

Je veľmi dôležité, ako zareagujú hneď na začiatku. Blízki môžu pomôcť tým, že obeť povzbudia, aby o znásilnení hovorila. Rodina sa musí zbaviť osobných postojov, predsudkov, a nakoniec obeť usmerniť, aby prijala pomoc odborníkov. Karol Kleimann upozorňuje, že umelo rozveseľovať obeť, nie je najlepší nápad.

„Laické názory, že rôzne zábavy pomôžu tmiť následky, nie sú pravdivé. Iba kvalitná psychiatrická a psychologická liečba môže dostať ženu zo stavu depresie, či odvrátiť prípadné samovražedné myšlienky.“

Pri takejto pomoci je však dôležité, aby sme rešpektovali obeť, jej aktuálny stav a ochotu spolupracovať, aby sme sa nedostali do pozície násilnej pomoci, ktorá je skôr kontraproduktívna, pretože by sme zopakovali vzorec prekračovania hranice osobnosti, ako sa to deje pri znásilnení.

Prečo sa obete hanbia za znásilnenie?

Psychologička Eva Krkošková opisuje znásilnenie ako útok na komplexnú integritu obete. Útočník bez súhlasu prekročí hranicu osobnosti, vstúpi do vysoko súkromnej zóny obete, poníži ju, znehodnotí. Obeti tak zabráni, aby riadila svoj život.

„Obete sa hanbia za svoju bezmocnosť, pošpinenie, neschopnosť konať. Hľadajú pocit viny u seba, nie u útočníka. Často k tomu prispievajú aj necitlivé reakcie okolia, že obete si za to môžu samé,“ udáva psychologička.

Karol Kleinmann opisuje hanbu ako pocit, že niečo bolo zneuctené. Pri znásilnení je to telo, ale aj psychika. Integrita fyzického tela a psychiky je u slabšieho pohlavia veľmi dôležitá. Psychológ poukazuje na to, že aj rôzne potľapkávania po tele, žena považuje za nepríjemné.

„Žena reaguje oveľa citlivejšie ako muž, ak sa snažíme dostať do jej osobného priestoru, do tzv. intímneho priestoru, čo predstavuje vzdialenosť približne 30 cm. Pripúšťa prítomnosť iba tých najbližších, ako sú deti, rodičia, manžel, milenec.“

Znásilnenie predstavuje zásah do najhlbšej intimity ženy. V podstate ide o bezmocnosť, že s tým nemôže nič urobiť. Hrozba, že sa to môže kedykoľvek zopakovať, vyvoláva dlhodobú úzkosť a strach.

Život „po“. Čo ďalej?

Ako žiť po znásilnení? Človek sa aj po takejto traumatickej udalosti dokáže vrátiť do bežného života, funguje ďalej. Podľa psychologičky Krkoškovej si dokonca vie vytvoriť dobrý partnerský vzťah. Ale rana po znásilnení, tá sa zahojí jazvou, ktorá je trvalá.

Niektoré silné ženy sa snažia vziať situáciu do vlastných rúk, napríklad vycestujú na dlhšie obdobie na chalupu alebo do zahraničia, aby zabudli. Smútok, strach, zlosť, depresia a hanba. Tieto pocity sa môžu vynárať aj niekoľko rokov po otrasnej skúsenosti. Aj keď sa to žena snaží potlačiť, kvalita života sa zmenila.

„Odborníci sú tu na to, aby nám pomáhali. Tá najhlbšia intimita je však veľmi narušená, a potom je tam bezmocnosť, že sa to môže kedykoľvek zopakovať,“ pomenúva pocity obetí Karol Kleinmann.

Hoci najbližšia rodinapriatelia môžu vytvoriť dostatočnú obranu proti ďalšiemu zraňovaniu, nemôžu byť s obeťou permanentne. Aj preto zohráva rozhodujúcu úlohu odborná pomoc. Psychologička Krkošková však súhlasí s tým, že zranená osoba by nemala zostávať so svojím problémom sama.

„Nesnažme sa rýchlo zabudnúť a spomienku potlačiť. S podporou blízkeho človeka, ktorému dôverujeme, musíme psychotraumu spracovať. Pomáha aj zapojenie do svojpomocných skupín,“ vymenúva Eva Krkošková.

znásilnenie a tehotenstvo

Zdroj foto: AdobeStock.com

Znásilnenie a tehotenstvo

Po niekoľkých týždňoch však môže nastať ďalšia komplikácia – znásilnená žena zistí, že je tehotná. Neželanému tehotenstvu sa dá predísť, no rozhodujúci je čas. Najvhodnejšou prevenciou je tzv. tabletka „po“, ktorá zabráni počatiu.

„Prerušenie tehotenstva riešia ženy podľa svojej spirituálnej orientácie. Rozhodnutiu by mali predchádzať konzultácie s odborníkmi, posudzuje sa tiež zdravotný stav obete. Dôvodom pre interrupciu je obava z prenosu dedičnej informácie útočníka, či permanentná pripomienka na znásilnenie cez podobu dieťaťa s útočníkom,“ opisuje situáciu Eva Krkošková.

Podľa Karola Kleinmanna ide v tomto prípade o komplikovanú situáciu. Neexistujú univerzálne riešenia, ťažko niekomu radiť. Navyše, nezriedka sa stáva, že žena, ktorá si donosenie dieťaťa nedokázala predstaviť, nakoniec interrupciu odmietla.

„Zasahujú sem nielen psychologické, ale aj etické normy a kritéria. Či bude materinský pud silnejší ako rôzne predsudky, si musí každá žena rozhodnúť sama,“ vysvetľuje psychológ Kleinmann.

Znásilnený muž?

V súvislosti so znásilnením sa hovorí viac o ženách. Môže však dôjsť aj k znásilneniu muža, alebo je to nemožné? Karol Kleinmann na túto otázku odpovedá jednoznačne: „Áno, môže. Ale to je zase iná kapitola.“

K sexuálnym útokom, páchaným na mužoch, pridáva svoj názor aj psychologička Eva Krkošková: „Áno, muži sú tiež obeťami znásilnenia. Momentálne je to najmenej prebádaná oblasť sexuálneho násilia.“

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií

Biologická liečba