Archeológ Peter Demján: Operácie hlavy sa robili už v staršej dobe kamennej

Príbehy o Indiana JonesoviDobyvatelia stratenej archy alebo výpravný dokument Posledný deň Pompejí. Tieto a podobné filmové „trháky“ o zabudnutých pokladoch a vytrvalých archeológoch, sme videli hádam všetci.

Priznajme si však, o práci súčasných slovenských archeológov nevieme takmer nič. A nebude to vina tých archeológov – pre médiá zrejme nie sú takí zaujímaví ako herci, či speváci pop music.

Nie, archeológovia SÚ zaujímaví. A minimálne Peter Demján je aj skvelý rozprávač.

Peter, ako sa človek stane archeológom? Naplánuje si to už v detstve?

Veľa ľudí, s ktorými som sa rozprával, mi povedalo, že ako deti chceli byť archeológmi. Do istej miery to tak bolo aj u mňa, v detstve ma to dosť fascinovalo. Ale potom, ako zo mňa vyprchal mladícky idealizmus, ustúpila moja vášeň do úzadia.

K archeológii som sa dostal naspäť okľukou. Vždy ma totiž veľmi bavilo programovanie, a po strednej škole som aj začal pracovať v tomto odbore. Po čase, keď som sa dostal do bodu, že som vedel, že sa programovaním bez problémov uživím, som uvažoval: zaujíma ťa archeológia, a kde inde by si sa o nej mohol dozvedieť viac, než na škole? Mňa pútala hlavne praveká história, no nevedel som k tomu nájsť správnu literatúru, aby som získal obraz o tej dobe.

Tak som šiel študovať. Bol som na konci prvého ročníka, keď sa ukázalo, že na Slovensku je jedna lokalita, blízko Štúrova, vo Svodíne, ktorá bola  „kopaná“ ešte v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Výskum tam trval zhruba 12 rokov. Za ten čas sa podarilo vyprodukovať obrovské množstvo nálezov, vlastne tisícky krabíc, tisíce papierov dokumentácie. No zrazu si s tým nikto nevedel dať rady. Doktorka Pavúková, ktorá viedla výskum, o tom vtedy napísala, že to bude treba vyhodnotiť pomocou počítača, teda že to už nepôjde ľudskými silami. Lenže, nikto vhodný sa na to nenašiel, a 30 rokov to ležalo v depozitári…

Vtedy moji pedagógovia na univerzite zistili, že práve ja mám tieto „počítačové schopnosti“, a zároveň ma baví archeológia. A tak mi to ponúkli. Pre mňa, začínajúceho študenta, to bola obrovská pocta – ide predsa o prominentnú archeologickú lokalitu! Hneď som to prijal. To bolo v roku 2007. A odvtedy na tom intenzívne robím (úsmev)…

Je rozdiel medzi školskou teóriou o archeológii a praktickým vykonávaním tohto povolania?

Určite. Škola každého naučí, ako poznať správne metódy, teda nielen ako kopať, ale aj vyhodnocovať materiál, resp. ako správne interpretovať, čo sa vykopalo. Archeológ navyše musí byť dobrý logistik, musí vedieť „menežovať“ ľudí, dokonca musí vedieť dobre rátať, aby to finančne zvládol a „zmestil“ sa do rozpočtu, ktorý nebýva veľký… To sú veci, ktoré škola nenaučí. Archeológ sa preto učí stále, takpovediac „za pochodu“.

archeológ peter demján dieťa 1985
Peter Demján (okolo roku 1985) s mamuťou stoličkou

Archeológia pravdepodobne nie je o hľadaní zlatého pokladu. O čom teda je?

Archeológia má niekoľko funkcií. Jednak je to veda, ktorá sa venuje hmotnej kultúre, teda tomu, čo sa nájde na zemi (rôzne stavby a pod.), alebo v zemi. Na záver to, samozrejme, musí dobre odprezentovať. Druhou úlohou archeológie je rekonštrukcia histórie. Historici nám vedia povedať, čo bolo pred tisíc rokmi, žurnalisti, čo bolo možno pred sto rokmi, no archeológ musí vedieť, čo bolo ešte predtým. Samozrejme, ešte ďalej by mali vidieť paleontológovia, ktorí skúmajú, čo bolo predtým, než sa začala písať história ľudstva…

Treťou úlohou archeológie, ktorá sa dostáva do popredia najmä v posledných rokoch, je skúmanie krajiny. To znamená, nepozerať sa na nálezy len z pohľadu tej-ktorej lokality, ale tiež rekonštruovať krajinu ako celok, teda ako vyzerala pred 5.000 či 10.000 rokmi. Mali by sme vedieť povedať, ako vtedy spoločnosť fungovala, aké boli kontakty medzi vtedy existujúcimi sídliskami a skupinami obyvateľstva, dokonca aj to, ako títo ľudia mysleli, resp. vnímali svoj svet.

To, čo mne prinieslo štúdium archeológie, je jedno poznanie: keď niekde prídem a na prvý pohľad tam nič nie je, len nejaká rovina, pole či kopček, dokážem sa na to pozerať, ako na kultúrnu krajinu. Vidím, že tu bolo nejaké sídlisko, že tu žili ľudia, alebo že tuto stála mohyla, či iná monumentálna stavba. Vidím tu mnohé súvislosti, a tak pre mňa krajina získava nový, konkrétny rozmer. Úlohou archeológie je, sprostredkovať tento rozmer aj iným ľuďom.

Slovensko leží na významnom geografickom bode – žili tu mnohé národnosti, panovali rôzne spoločnosti, kultúry. Ale hlavne – vždy tu žilo pomerne veľa ľudí. Slovenský archeológ môže byť spokojný, nie?

Áno, je to tak. Archeológ môže byť s týmto spokojný. Zároveň ale musíme povedať, že Slovensko v tejto oblasti trochu zaostáva, napr. v porovnaní s krajinami na západ od nás. My túto výhodu, že ležíme na historicky bohatom území, zatiaľ veľmi nevyužívame. V praveku sme boli veľmi dôležitým uzlom v rámci celej Európy. Táto časť Karpatskej kotliny, hlavne stredné Podunajsko, juhozápadné Slovensko, spolu so severným Maďarskom, Dolným Rakúskom a Moravou, bola akousi križovatkou, kotlom, kde to vrelo. Migrovali cez nás veľké skupiny obyvateľstva z juhu a východu. Na tomto území sa všetko „miešalo“, zdokonaľovalo, menilo, a potom šlo ďalej na západ. To až teraz sme možno trochu periféria, akoby na okraji diania… Alebo nebolo to tak vždy, skôr naopak.

Aj vďaka vám – archeológom, dnes vieme, že naši predkovia sa nedožívali príliš vysokého veku. Na čo sa kedysi „typicky“ umieralo?

Tu sa môžeme pristaviť pri mieste, ktoré teraz spracovávam, pri Svodíne. Ide o lokalitu z mladšej doby kamennej, 4.800 rokov pred naším letopočtom, teda 6.800 rokov starú. Okrem toho, že sa tu zachovali domy, našli sa aj hroby. Preto máme pomerne dobrú predstavu o demografickom zložení obyvateľstva, teda o tom, kto tu žil, či akého veku sa ľudia dožívali.

Našlo sa tam okolo 120 hrobov z doby kamennej, a približne v polovici z nich boli deti. Z toho vieme určiť, že tam bola veľmi vysoká detská úmrtnosť. Najviac detí je okolo 4. – 5. roku života, čiže práve v tom veku, keď na deti začínajú „liezť“ najrôznejšie choroby. Samozrejme, dnes tieto choroby dokáže medicína bez väčších ťažkostí riešiť. Vtedy tie deti umierali. Aby však populácia nevymrela, zároveň sa muselo rodiť oveľa viac detí ako dnes. Spomeňme si len, že na našom území to takto bolo ešte pred 100 – 200 rokmi, keď ľudia mali bežne 8 – 12 detí.

Toto všetko však malo za následok vysokú úmrtnosť žien. Vo Svodíne sa našlo veľa kostier žien mladistvého veku od 15 – 17 rokov do zhruba 30 rokov. Mladé ženy teda tvorili (čo do počtu úmrtí) druhú najväčšiu skupinu. Čo sa týka ostatných úmrtí, väčšinou išlo o ťažké zranenia. Napr. muži mali rozbité lebky, z čoho sa dá usudzovať, že často bojovali. Ale treba povedať, že sa našli aj hroby, ktoré sú dôkazom, že ľudia sa dožívali aj 70 rokov. Nebolo ich síce tak veľa, ale niekoľko sa ich našlo. Ak mal teda človek šťastie, a nechytil nejaký „škaredý“ vírus, mohol sa dožiť slušného veku.

 archeológ peter demján ľudská kostra

Čo všetko sa dá zistiť z kostry človeka, ktorá má stovky/tisícky rokov?

Na to by asi lepšie odpovedal antropológ, no vo všeobecnosti sa dá zistiť, ako človek žil či pracoval. Na kostre sú totiž upnuté svaly – a podľa tvaru a veľkosti svalových úponov sa dá pomerne bezpečne určiť, ktoré svaly boli viac namáhané.

Napr. kostry ľudí, ktorí žili v dobe železnej, sa našli pri soľnej bani v rakúskom Hallstatte. Muži mali silno vyvinuté ramená a ruky – zrejme veľa kopali a dobývali rudu, ženy mali zase zničené chrbtice – zrejme z toho, ako odnášali náklad, ktorí títo muži vykopali…

Z ľudskej kostry možno zistiť aj niektoré choroby, napr. tuberkulózu, keďže spôsobuje vážne zmeny na kostiach. Z mladších období, povedzme zo stredoveku, sa nám zachovali aj zvyšky mäkkých tkanív, ako sú vlasy, alebo aj kúsky kože, a tam už sa dá identifikovať aj prítomnosť baktérií, hlavne u obetí morových epidémií. Tieto baktérie sú už síce po stáročia neškodné, aj tak však v morových jamách či stredovekých žumpách môžu byť prítomné nebezpečné plesne. V takýchto prípadoch musí archeológ kopať minimálne s ochrannou maskou.

Podarilo sa nájsť archeológom niečo o liečiteľstve na našom území, napr. zo staroslovanského obdobia?

Ak pôjdeme chronologicky, a čo bolo aj pre mňa mimoriadne zaujímavé zistenie – existujú dôkazy o operáciách hlavy na našom území, a to už zo staršej doby kamennej, čiže ešte predtým, ako sa ľudia usadili a začali rozvíjať poľnohospodárstvo! To sú, prosím, desaťtisíce rokov dozadu! Existujú doklady o trepanácii lebiek, a nie sú to ojedinelé prípady. Dokonca sú známky, že tieto operácie boli často úspešné. Zistiť sa to dá podľa toho, že nájdená lebka má zarastený otvor po trepanácii, a teda to znamená, že táto osoba nielen prežila, ale ešte dlhé roky žila na tomto svete…

A často nájdeme aj doklady o úspešnom vyliečení ťažkých zlomenín. Napr. kolegovia, ktorí sú odborníci na cromagnonské nálezy, mi rozprávali o kostrách, keď stopy po zraneniach boli natoľko vážne, že dnešný človek by tomuto stavu pravdepodobne podľahol… No títo ľudia sa z toho „dostali“, aj vďaka  starostlivosti iných.

Zo Svodína máme zase príklad ženy, ktorá sa dožila relatívne vysokého veku a mala nezrastenú zlomeninu predlaktia. Vytvorilo sa jej však niečo ako druhý kĺb, akýsi druhý lakeť, ktorý bol celkom dobre pohyblivý. Je to ale dôkaz, že určitý čas muselo byť o ňu „zdravotne“ postarané.

archeológ peter demján ľudská lebka

Nachádzajú dnešní archeológovia uskladnené jedlo, ktoré už nestihol nikto zjesť?

Áno, a je to veľmi dôležitá súčasť archeologického výskumu. Na túto oblasť sa špecializuje samostatný odbor – archeobotanika, ktorá skúma (okrem iného) makrozvyšky, ako rôzne rastliny, semená či ohryzky z jabĺk. Na devínskom hrade sa dokonca našiel v peci celý peceň stredovekého chleba…

Veľmi často archeológovia nachádzajú obilné jamy v zemi. Ide o jedlo, ktoré nebolo nikým vyzdvihnuté, zjedené. Alebo sa niekedy nájdu v keramických nádobách zvyšky zuhoľnateného jedla, zrejme po požiaroch, z čoho sa dajú zistiť rôzne informácie.

Od ktorého storočia máme prehľad o spôsobe stravovania na našom území? Ako sa kedysi spracovávalo, pripravovalo jedlo?

V podstate už od praveku. Hoci z toho obdobia máme málo makrozvyškov z potravy, pomocou tzv. izotopov stroncia vieme zistiť chemické látky v zuboch. Všetko, čo človek za celý život zje, sa totiž nepretržite ukladá v zuboch.

Je to veľmi podobné, ako pri letokruhoch stromov. Podľa zloženia zubov sa dá určiť, či sa človek živil viac mäsom alebo rastlinnou stravou, a aká strava a v ktorom období života prevládala. Vieme teda povedať, čo jedol v detstve, čo jedol v dospelosti.

Vieme napr., že ľudia v staršej dobe kamennej boli lovci a zberači. Jedli to, čo sa im podarilo nazbierať alebo uloviť – lesné plody a rôzne zvieratá. Napodiv sa dožívali vyššieho veku, ako ľudia, ktorí prišli „po nich“ – ako poľnohospodári, ktorí síce mali väčšie istoty, že budú mať čo jesť, no tento spôsob života je zjavne náročnejší.

Lov je energeticky oveľa menej náročný, než pestovanie obilia alebo zeleniny. Lovci sa viac pohybovali a menej pracovali – bol to menej náročný životný štýl. Zároveň sa dá povedať, že lovci ani nemali toľko detí, ako poľnohospodári, pretože sa viac presúvali, a s deťmi by to mali ťažšie. Z tohto sa dá odvodiť aj nižšia úmrtnosť detí a žien v tomto období.

archeológ peter demján neandertálec

Potrebuje archeológ dobrú kondíciu?

Ja som archeológ, ktorý veľa nekope. Do terénu chodím pomerne málo. Pracujem najmä v rámci povrchových zberov, ktoré sú fyzicky menej náročné, než kopanie v zemi, ale človek sa pritom dosť nachodí…

Istú kondíciu archeológ potrebuje. Aj keď pracujem hlavne na sumarizácii a výskume nálezov, potrebujem sa aj hýbať, aby mi to myslelo a mozog bol dobre prekrvený (smiech).

Ako si chrániš ruky pri práci?

Nijako špeciálne. Pri povrchovom výskume to nie je nutné. No keď sa kope do hĺbky, alebo sa „lezie“ niekam pod zem, tak sa – samozrejme – používajú rukavice, pevné topánky, často aj prilby.

Mal si už pracovný úraz?

Našťastie, zatiaľ nič vážne. Boľavý chrbát a otlačené „pozadie“ z dlhého sedenia za počítačom pri spracovaní nálezov, asi nemožno klasifikovať ako pracovný úraz. Začiatkom sezóny však pravidelne dostávam úpal, keď pri terénnych prieskumoch podcením aprílové slnko.

Na záver – čo by si raz chcel nájsť?

Ja už to nachádzam… Pre mňa je dostačujúce, že môžem nahliadať do života ľudí, ktorí žili pred 5.000 – 7.000 rokmi, ako je to v prípade rozsiahleho náleziska vo Svodíne. To, na čom robím vlastne už ôsmy rok, je klbko informácií, a ja už teraz tuším, že keď ho rozviniem, ukážu sa mi obrazy zo života našich predkov. Je to moja úloha – vytiahnuť na svet stratený obraz, ktorý čo najviac zodpovedá skutočnosti, a ukázať ho ostatným ľuďom.

Nespomenul som ešte, že vo Svodíne bol nájdený rondel, akýsi drevený Stonehenge. Keď si uvedomíme, že tento „náš“ je o vyše 1500 rokov starší, ako ten svetoznámy v Anglicku, je to fascinujúce!

archeológ peter demján 1978

Peter Demján (1978) sa narodil v Bratislave, vyštudoval archeológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Zameriava sa na obdobie mladšej doby kamennej. V súčasnosti sa venuje vývoju nových metód na počítačové spracovanie archeologických nálezov.

Fotografie: archív P. Demjána a ilustračné (shutterstock.com)

Pridaj komentár