Oleg Pastier: Vážne ochorenie je skúškou dospelosti

Zdieľaj
0
|

Básnik a vydavateľ Oleg Pastier (1952) sa narodil v Tekovskej Novej Vsi (dnešná Nová Dedina), detstvo a mladosť prežil v Nitre. Počas bývalého režimu bol aktívnym členom disentu, za čo bol často vypočúvaný a zadržiavaný. V 

Básnik a vydavateľ Oleg Pastier (1952) sa narodil v Tekovskej Novej Vsi (dnešná Nová Dedina), detstvo a mladosť prežil v Nitre. Počas bývalého režimu bol aktívnym členom disentu, za čo bol často vypočúvaný a zadržiavaný. V osemdesiatych rokov minulého storočia stál pri zrode časopisu Fragment K, po „nežnej“ spolupracoval na viacerých rozhlasových programoch (predovšetkým Rodinné striebro), aktívne sa podieľal (a podieľa) na kultúrnom a spoločenskom živote Slovenska.

Laureáta Ceny Dominika Tatarku za rok 2012 sme v týchto dňoch zastihli v zložitom období jeho života. Na jar minulého roku mu diagnostikovali rakovinu pľúc, jemu, dlhoročnému fajčiarovi. Humor a nadhľad ho však neopustili, a z choroby si primerane uťahuje, hoci ju nepodceňuje. Ale hlavne, zatiaľ to s ním vyzerá dobre. Viac nám prezradil v rozhovore.

V apríli minulého roku vám diagnostikovali adenokarcinóm pľúc. Dosť drsný aprílový žart…

Náhoda si vyberá celkom presne, cielene. To len my si naivne myslíme, že sa jej nejakým trikom vyhneme, že nám uhne z cesty. Moja nenáhodná náhoda začala rutinným predoperačným interným vyšetrením: rozhasené pravé koleno potrebovalo reparáciu. Súčasťou bežného vyšetrenia bol aj rentgen pľúc. Výsledok: nejaký podivný, nepatričný objekt na nepatričnom mieste. Internistka ma okamžite poslala na odbornejšie, dôkladnejšie vyšetrenie, kde zistili, o čo ide: zhubný nádor na pľúcach. Na hrudníkovej chirurgii v Ružinove nežiaduceho votrelca odstránili a poslali ma na onkológiu.

Napadlo vám: „Tak, a to mám za to?“

V takej chvíli, v takej situácii napadajú a napádajú postihnutého rôzne – niekedy aj protichodné otázky. Vždy je niečo za niečo. Alebo aj niečo za nič. Vŕtať sa v sebaobvineniach, nič nevyrieši, nič pokazené už nenapraví. Asi sme všetci nepoučiteľní optimisti, ktorým sa to nemôže stať, ktorých to nejako predsa len obíde.

Od koľkých rokov ste fajčili a koľko cigariet denne?

Koncom 60. rokov minulého storočia boli cigarety neodmysliteľnou súčasťou životného štýlu, big beatu a vzbury. Nevyhlo sa to ani mne – rebelujúcemu adolescentovi, nerešpektujúcemu žiadne dané a vnútené normy. Fajčiť som začal – „rekreačne“ – na strednej škole, a pokračoval som v pestovaní tohto neduhu pekne dlho a dosť intenzívne. Skončilo sa to jednou krabičkou denne a rakovinou pľúc.

Vaša zdravotná karta do apríla 2014. Čo vážne by sme v nej našli?

Zdravotnú kartu som dosť dlho – možno viac ako dvadsať rokov – ani nemal, ani nepotreboval. Tá prvá, ešte školská, sa kdesi-kamsi zapotrošila, zmizla – a už sa neobjavila. Novú som „vyfasoval“ až v novom tisícročí. Do šesťdesiatky mi zdravie slúžilo, nepýtalo si údržbu, ani žiadnu mimoriadnu pozornosť. Bežné prechladnutia vyriešil čaj a acylpirín. Všetky vyšetrenia, ktoré som absolvoval po šesťdesiatke, boli v norme, primerane veku. Dôležité orgány v mojom tele fungovali celkom obstojne. Nebol dôvod, znepokojovať sa.

Mal rakovinu niekto z vašej rodiny, vaši rodičia?

Mama zomrela na rakovinu prsníka, brat na rakovinu hrubého čreva. Videl som toto ochorenie – a všetko, čo s ním súvisí – ako sa hovorí: v priamom prenose. Je to dosť hororový priamy prenos…

V súčasnosti podstupujete konzervatívnu liečbu – chemoterapiu. Čo to obnáša?

Po vyoperovaní nádoru mi túto liečbu odporučili lekári – a ja som s ňou súhlasil. Dostal som štyri šesťhodinové „dávky“, v mesačných intervaloch. Zvládol som to so všetkým, čo k takémuto spôsobu liečby patrí: s nevoľnosťami, s vypadaním vlasov, s bolesťami kĺbov a svalov. Asi nič nové pod slnkom. Každý, kto sa podrobil chemoterapii, zažil asi niečo podobné.

Odporučili vám lekári špeciálnu diétu?

V mojom prípade nebola potrebná nejaká špeciálna diéta. Organizmus liečený chemoterapiou, si sám diktoval, čo ešte môžem, a čo už nemôžem.

Uvažovali ste o alternatívnej liečbe, o iných možnostiach?

Zatiaľ nie. Po chemoterapii ošetrujúci lekári vyhodnotili môj stav ako  stabilizovaný. Raz mesačne sa podrobím kompletnému vyšetreniu, a na rozlúčku dostanem jednu tridsaťminútovú „udržiavaciu“ infúziu.

Vážna choroba človeka preverí aj psychicky. Máte svoje nálady, obávate sa o seba?

Možno až takéto ochorenie je skúškou dospelosti, odolnosti. V prvých chvíľach mi všeličo „prefrčalo“ mysľou a položilo mi niekoľko dotieravých otázok: Urobil som, čo som mal urobiť? Stihnem ešte niečo dorobiť? A má to všetko nejaký zmysel, keď sú už kocky hodené? V mojom veku to nie sú ani tak obavy o seba, ale aj o tých a o to, čo tu po každom z nás ostane – ako stopa, ako aspoň minimálny okamih čohosi pozitívneho, zmysluplného. Ale to by bolo na dlhší, veľmi dlhý rozhovor.

Vymysleli ste si už vlastný, vyšší zmysel tejto choroby, alebo v tomto ohľade vôbec nie ste básnik?

Môžem odpovedať otázkami: Aký je zmysel nezmyslu? Má nejaký obsah, poslanie? Pomenovať zmysluplne nezmysel, je dosť krkolomná záležitosť. Rakovina je prekážka, ktorá sa nedá podliezť – a možno ani preskočiť. Akoby bola zároveň, v jednom okamihu veľmi vysoko a veľmi nízko. A to je asi ten najvyšší zmysel tejto nezmyselnej choroby.

Ovplyvnila choroba vaše vzťahy s najbližším okolím?

Zatiaľ nie. Moje vzťahy s blízkym a ešte bližším okolím sa štyri desaťročia formovali v dosť zložitých podmienkach. Overili a preverili sme si navzájom odolnosť a rôzne formy ohľaduplnosti v rôznych krízových situáciách. S takýmto vážnym ochorením zápasilo a zápasí niekoľko mojich naozaj najbližších priateľov. Utešovať sa navzájom lacnými trikmi ľútostivého sentimentu, nevedie k ničomu.

Žijete na dedine. Ráno vstanete… a?

Na dedinu sme sa presťahovali z Bratislavy pred desiatimi rokmi. S vidinou pokojnejšieho a zdravšieho života. Niečo z tých vidín sa potvrdilo, niečo nie.

Rytmus dňa na dedine určuje náš úhlavný priateľ a zároveň nepriateľ – počasie. Ale dá sa tomu vzdorovať pravidelnosťou: ráno vstanem dosť skoro, čítam, píšem, varím kávu a hľadám si správne výhovorky na obhajobu malátnej lenivosti. Nakoniec predsa len niečo urobím aj vonku, aby som mal večer aspoň trochu čistejšie svedomie.

Máte teraz čas na niečo, na čo ste si ho predtým nedokázali vyšetriť?

Mám. A využívam ho na postupné spracovávanie archívu, na ktorý som si doteraz nevedel, a možno ani nechcel nájsť čas. Skenujem nájdené, dávno zabudnuté obrázky, a prepisujem dávno napísané a zabudnuté texty, ktoré možno vyústia do žánrovo pestrej knižky o tom, čo a ako som prežil dvadsať rokov pred novembrom 89, a ďalších dvadsaťpäť rokov po tejto zásadnej zmene. Neviem, či sa mi tento projekt podarí dokončiť, či mi Najvyšší dopraje ešte kúsok svojej náklonnosti. Ale kto z nás má nejakú neotrasiteľnú istotu, že tu bude na veky vekov?

Dlhodobá práceneschopnosť, poistenie, sociálne istoty… Ako sa – podľa vás – náš štát stará o dlhodobo chorého pacienta?

Rakovina prišla ku mne týždeň pred mojím odchodom do dôchodku. A keďže som predtým nemal žiadne vážnejšie zdravotné problémy, ani som nevedel, nemusel som vedieť o problémoch, ktoré sa týkajú práceneschopnosti, poistenia a sociálnych istôt. Ale jedno viem: ako sa my staráme o štát, tak sa štát stará alebo nestará o nás. Ak štátu dovolíme, aby nás vodil za nos, aby s nami manipuloval a urážal našu dôstojnosť, je to len a len naša vina. V slobodných, demokratických voľbách volíme my, občania, a nie nejaký abstraktný štát. A ako a čo sme si zvolili, to máme, tak sa máme.

Rakovina – koho vina? Ponúknete vlastný rým?

Ani nie. Rakovina je obludná múza bez rýmov, holá skutočnosť, agresorka a okupantka. A vina, tá sa ľahko niekomu prišije na krk, a dokazovanie neviny býva často dlhodobou márnou snahou. Nám ostáva iba jedna možnosť: len tak ľahko a odovzdane sa jej nepoddať.

Fotografie: archív O. Pastiera

Tento článok vyšiel v minuloročnom Onko magazíne číslo 3-4. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.


Pridaj komentár

Registrácia