Click here! Separačná úzkosť u detí: V jasliach, v škôlke, či vo vyššom veku

Separačná úzkosť u detí: V jasliach, v škôlke, či vo vyššom veku

Zdieľaj
0
separačná-úzkosť-u-3-rocneho-dietata

(Zdroj foto: AdobeStock.com)

Malé detičky často plačú, je im to vlastné. Takto prejavujú svoju bezmocnosť.

Dôvodov na slzy je mnoho, nájdu sa prakticky každý deň. Pravý dôvod plaču rozozná najskôr iba matka.

Často to však býva strach – napríklad z toho, že najbližšia osoba nie je nablízku.

Nazývame to separačná úzkosť. Nejde o nič výnimočné, naopak – prejde si tým (viac či menej), každé dieťa.

Čo je to separačná úzkosť?

Ide o pomerne bežnú úzkosť u malých detí. Mali by sme vedieť, že je to normálna fáza emocionálneho vývoja, ktorá nastáva okolo 9. mesiaca života, keď si už dieťa určité veci uvedomuje.

Dieťa sa napríklad rodí s vedomím, že je súčasťou svojej matky. Až neskôr pochopí vzájomnú oddelenosť. Popritom si uvedomuje existenciu ďalších osôb, rozlišuje už svojich blízkych od ostatných ľudí.

Dieťa vníma odlúčenie od najbližšej osoby – hlavne matky, ako strach alebo ohrozenie. Zatiaľ ešte nechápe, že neprítomnosť mamy je len dočasná, že mama sa vráti. Aj preto znáša odlúčenie s veľkou nevôľou.

Prejavy separačnej úzkosti

Dieťa svoju úzkosť ventiluje najčastejšie plačom. Ten môže byť veľmi silný, keď vydrží nepretržite plakať aj 2 hodiny. Plač často pôsobí až hystericky, pričom k utíšeniu dôjde až po príchode matky. To sú ďalšie prejavy separačnej úzkosti:

  • časté nočné budenie,
  • strach z tmy,
  • neustála potreba objatí a dôkazov lásky,
  • vyžadovanie spoločného spania,
  • odpor pri ukladaní na nočný spánok.

Veľmi častý je aj strach z cudzích ľudí. Dieťa už rozlišuje medzi „svojimi ľuďmi“ a ostatnými, a preto môže na neznáme tváre reagovať negatívne. Dieťa niekedy zle zareaguje aj na človeka z širšej rodiny, ktorého predtým dobre prijímalo.

Príčiny separačnej úzkosti

Prečo deti v určitom veku zle reagujú na neprítomnosť blízkych osôb, hlavne rodičov? Odpoveď je jednoduchá – majú strach o vlastnú existenciu. Vedci pripomínajú, že korene tohto strachu siahajú do dávnych dôb, keď sme boli ohrozovaní dravými zvieratami a báli sme sa prírodných javov.

Malé dieťa si v nebezpečnej situácii nevie samo pomôcť, preto sa vyvinul mechanizmus, ktorým k sebe matku privoláva. Na plač dieťaťa reaguje matka inštinktívne – beží k nemu a berie ho do náručia.

Separačná úzkosť je odrazom dôverného vzťahu medzi matkou a dieťaťom. Dieťa vníma svoju matku, pozná jej „spôsoby“, a zároveň cíti, že ona vždy pochopí jeho potreby.

Obyčajne len vlastná mama vie určiť, či je jej dieťa hladné, unavené, či má mokrú plienku, alebo čo chce neverbálnymi prostriedkami oznámiť. Iná osoba to ťažko rozozná.

Postupné zoslabovanie separačnej úzkosti súvisí najmä s rozvojom reči. Keď sa totiž dieťa vie verbálne vyjadrovať, dôvody na separačné prejavy sa strácajú.

Strach a úzkosť – aký je v tom rozdiel?

Pojmy úzkosť a strach spolu úzko súvisia, nie je medzi nimi presne stanovená hranica. Strachom však označujeme prežívanie, ktoré je viazané na konkrétny objekt – či už reálny (tzv. racionálny strach), alebo nereálny (iracionálny strach).

Naopak, pri úzkosti si bližšie neuvedomujeme, ktorý objekt alebo ktorá situácia v nás vyvoláva obavy. Ide len o tušenie neznámeho nebezpečenstva. Aj preto sú úzkostné stavy spravidla nepríjemnejšie, keďže neznámeho sa viac bojíme.

Vzťah matka a dieťa – kultúrne vplyvy

Separačnú úzkosť treba vnímať ako normálny prejav dieťaťa. Je to obdobie, ktoré sa raz skončí, no dĺžka je individuálna, pretože každé dieťa je iné. Zároveň nie je vylúčené, že sa úzkosti objavia aj v neskoršom veku, čo rozhodne nie je dôsledok úzkostlivej alebo rozmaznávajúcej výchovy.

Naopak, ide o znak zdravého emocionálneho vývinu, keď si dieťa vytvára vzťahy s najbližšími osobami. Horšie by bolo, aj by dieťa separačnú úzkosť vôbec nepociťovalo. Mohlo by to totiž znamenať, že má nedostatočne vytvorený vzťah k najbližším osobám.

V našej kultúre, a hlavne vplyvom modernej doby, je tu tiež silný tlak na rodičov, aby svoje deti viedli k čo najskoršej samostatnosti. A tak sa rodičia stretávajú s názormi, že nie je dobré, ak sa dieťa na matku „príliš upne“. Dnešné poznatky pritom dokazujú pravý opak – je to dobre.

Časy, keď odborníci radili rodičom, aby nebrali plačúce dieťa do náručia, sú už, našťastie, za nami. Čo je však silnejúci trend – dnešná spoločnosť „tlačí“ na matky, aby sa rýchlo vracali do práce. Deti sú potom umiestňované do predškolských zariadení, alebo im hľadáme opatrovateľky, hoci na to nie sú pripravené.

Ako zmierniť separačnú úzkosť?

Určite nie je dobré, keď dieťa vystavujeme častému stresu z toho, že nemá pri sebe blízku osobu. Na druhej strane, pre dieťa nemusí byť až také dobré, ak nikdy nie je samo. Sú mnohé situácie, keď sa matka musí vzdialiť – niekedy je to nevyhnutné.

V takých chvíľach môže dieťa nechať v starostlivosti známej osoby, v známom prostredí, a čas neprítomnosti postupne predlžovať. Časom dieťa pochopí, že mama neodišla navždy. Malé „strachy“ a frustrácie sú pre dieťa iba prospešné.

Samozrejme, keď chce matka niekam odísť, musí sa postarať o to, aby boli naplnené základné potreby dieťaťa, aby nebolo hladné, či aby šlo spať v správnom čase. Počas choroby dieťaťa je prítomnosť matky nevyhnutná – toto nie je vhodná chvíľa na „výučbu“ samostatnosti.

Zároveň by sme dieťa nemali nútiť ku komunikácii s cudzími ľuďmi, alebo s ľuďmi, ktorých sa trochu bojí. Oveľa lepšia je prítomnosť ľudí, s ktorými sa dieťa vždy smeje, rozumie si s nimi.

Okrem toho treba akceptovať dostatočnú vzdialenosť od cudzích ľudí, napríklad nenútime dieťa, aby si ho mohol pochovať hocikto.

separačná-úzkosť-v-dvoch-rokoch

Zdroj foto: AdobeStock.com

Detské jasle – áno, či nie?

Pokiaľ je to možné, nedávajme dieťa do jasiel medzi 9. až 18. mesiacom, keď sú deti na separačnú úzkosti najviac náchylné. Buďme k svojmu dieťaťu ohľaduplní, nechajme ho, aby si pomaličky privyklo na nové okolnosti.

Napríklad s ním trávme nejaký čas v jasliach, kým si zvyká na vychovávateľkyostatné deti. Tento čas postupne skracujme, až raz dieťa odovzdáme hneď pri dverách a ono nám veselo zamáva.

Tento adaptačný proces môžeme aplikovať aj v neskoršom veku, hlavne pri nástupe do škôlky. Nie všetky zariadenia to však umožňujú, preto sa dopredu informujme a škôlku vyberajte aj podľa toho.

Babičky a iné blízke osoby

Ak nechceme dieťa umiestniť do inštitucionálnej starostlivosti, musíme preň zabezpečiť plnohodnotnú opateru inej osoby. Dobrým riešením môže byť stará mama, na ktorú si dieťa už nepotrebuje zvykať. Navyše, stará mama uspokojuje nielen základné potreby, ale prináša aj citovú zložku.

Niekedy je však stará mama ešte pracovne činná, alebo aj naopak – starostlivosť potrebuje skôr ona. Vtedy je alternatívou opatrovateľka, čo je v dnešnej dobe už seriózne povolanie. Skúsená opatrovateľka si vie dieťa rýchlo získať, no najprv nech všetko prebieha za prítomnosti matky.

Separačná úzkosť v škôlke

Separačná úzkosť sa veľmi často vyskytuje aj v neskoršom veku, hlavne okolo 3. roku života. To je práve ten čas, keď väčšina detí navštevuje rôzne predškolské zariadenia. Deti sú na polovicu dňa odlúčené od blízkych osôb, musia vychádzať s cudzími ľudí, a tak je úplne prirodzené, ak so zmenou prostredia prichádzajú aj rôzne negatívne prejavy.

Záleží len od rodičov a osôb, ktoré prichádzajú s dieťaťom do kontaktu, aby posúdili, či sú tieto prejavy v norme, alebo ide o väčšie trápenie, ktoré by mohlo zanechať rany na psychike. Citlivosť je tu namieste, veď nie každé 4-ročné dieťa je pripravené na 8-hodinovú odlúčenosť od rodičov.

separačná-úzkosť-v-skolke

Zdroj foto: AdobeStock.com

Separačná úzkosť ako diagnóza (F 93)

Ak je separačná úzkosť veľmi intenzívna a prejavy sú vzhľadom na vek neprimerané, mali by sme spozornieť. Môže totiž ísť o úzkosť patologického charakteru, čo je typický dôsledok nepriaznivého rodinného prostredia, rozvodu rodičov, alebo tiež precitlivenosti dieťaťa. Prejavuje sa to rôzne, napríklad:

  • dieťaťa je bez blízkych osôb neprimerane napäté, vystresované, pôsobí smutne,
  • v predškolskom zariadení sa nezapája do činností, nehrá s inými deťmi,
  • plač je intenzívny, alebo naopak tichý, ale trvá aj hodiny,
  • agresivita, ubližovanie iným, prípadne aj sebe – napr. búchanie si hlavy, hádzanie sa o zem,
  • problémy so spánkom v cudzej postieľke, strach zo zaspávania, zlé sny, pomočovanie sa v spánku,
  • psychosomatické poruchy – ranné bolesti brucha, nechutenstvo, zvracanie, zvýšená chorobnosť (kvôli oslabenej imunite zo stresu).

Kedy navštíviť detského psychológa?

Ak má rodič akékoľvek podozrenie, že separačná úzkosť u dieťaťa presahuje normálnu mieru, jednoznačne by mal navštíviť odborníka – v tomto prípade detského psychológa. Nejde o mimoriadnu udalosť, detskí psychológovia vo svojej praxi často riešia adaptačné problémy u menších detí.

S lekárom však komunikujte otvorene, nezatajujte pred ním, ak aj sami cítite, že dieťa často nechávate s inými ľuďmi, napríklad kvôli práci. Pripravte sa na to, že lekár vám môže odporučiť zmenu zamestnania, prípadne skrátený pracovný čas – teda aspoň do doby, kým dieťa trochu nevyrastie.

Zdroje:

  1. Jan Vymětal: Úzkost a strach u dětí, Portál s.r.o., Praha 2004
  2. Kateřina Thorová: Vývojová psychologie, Portál s.r.o., Praha 2015
  3. Aletha Solterová: Moudrost raného dětství, TRITON, Praha 2014
  4. https://detskechoroby.rodinka.sk/detske-choroby/psychika/neurozy/separacna-uzkost-porucha/
  5. https://eduworld.sk/cd/jaroslava-konickova/4258/preco-deti-prezivaju-separacnu-uzkost

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií

Biologická liečba