Click here! Tango so smrťou: Závislosť od automatov porazí len dobrý hráč

Tango so smrťou: Závislosť od automatov porazí len dobrý hráč

Zdieľaj
0
Blog| |
závislosť-od-automatov

(Zdroj foto: AdobeStock.com)

Priznať si psychické problémy, chce od človeka mnoho sebazaprenia, prekonania vlastnej hrdosti a „zrazenie“ hrebienka. Pokiaľ to človek dokáže, má nádej na úspech.

Nebolo to inak ani v mojom prípade. Po stavoch psychického vyčerpania, hľadal som únik v hre – gamblingu, označovaného ako F63.0. Patologické hráčstvo ma „dohnalo“ až do psychiatrickej nemocnice vo Veľkom Záluží.

Slovo „psychiatrická“ vo mne ešte pár rokov predtým vzbudzovalo dešpekt, priznanie si nemohúcnosti, či nebodaj, akejsi slabosti. No v polovici júna 2007, keď som počas jedného hráčskeho záťahu prehral z (môjho) príjmu invalidného dôchodcu asi štyri tisícky (ešte v korunách), do tejto nemocnice som zavolal. S malou dušičkou, že mi to možno pomôže.

Zvíťazila moja chuť žiť

Išlo o môj druhý pokus očistiť sa nielen duševne. O dva roky skôr som si „prežil“ Centrum pre liečbu drogových závislostí v Nových Zámkoch, odkiaľ som po siedmych týždňoch pobytu – v doslova a do písmena väzenských a prehnane prísnych podmienkach – vzal roha. Nebolo mi to ľúto.

Psychiatrická nemocnica vo Veľkom Záluží bola oproti tej novozámockej neporovnateľne slobodnejším zariadením. Na relatívne malom priestore tu bolo kopec ľudských osudov, mali tu krásny veľký park, a hlavne slobodu pohybu.

Ale bol som tam len pár hodín, a už som párkrát počul, že sa tu kradne. V prvý okamih mi prišla na rozum ironická myšlienka: „Stráviť so skupinou všetko dobré aj zlé, pokiaľ nás smrť nerozdelí?!“

Ale zabudol som povedať, prečo som vlastne začal hrať.

Chorá priateľka a nasrdený šéf

Svoj podiel na tom, že som začal hrať, pripisujem dvom veciam – rozchodu s priateľkourobote. Rozchod s mojou telesne postihnutou priateľkou, to bola vlastne len otázka času. Ale vtedy, začiatkom roka 2007, bolo pre mňa priam nemysliteľným, že sa niekedy rozídeme.

No potom som od nej dostal jednu „zákernú“ otázku, na ktorú, a to moju ješitnosť strašne naštvalo, som nepoznal odpoveď. Opýtala sa ma, či sa budem vedieť o ňu postarať, keďže, žiaľ, bez cudzej pomoci si nevedela vypiť ani pohár vody. A keď sa ma potom opýtala, či budem vedieť variť, len som zalapal po dychu a zaklipkal očami (ako bábika CHUCHU). Vyšla zo mňa žuvačková, ale jediná „rozumná“ odpoveď, ktorej som bol schopný:

„Pokiaľ by som ti povedal áno, možno by som klamal. Pokiaľ nie, tiež by som možno klamal. A možnosť ,možno´, v tomto prípade neexistuje.“ Nádherne alibistické, ale v ten okamih jediné rozumné, čo mi šedá kôra mozgová priniesla. A nakoniec sme sa predsa rozišli.

Druhým problémom bola naša redakcia. Na jednej porade zodpovedný vydavateľ regionálnych novín vyrukoval s témou, ktorá dostala prívlastok “zaujímavá“, keďže o nej vedela celá Dunajská Streda. Ešte v ten deň som sa informoval u jedného z pedagógov tejto školy, čo je na tom pravdy, no dotyčný len mykol plecami, že o ničom nevie.

Na druhý deň vydavateľ, nasrdený, až sa mu od zlosti triasla brada, vpálil do mojej kancelárie s otázkou, či som o tejto téme s niekým hovoril.

Čo odpovedať?

Jedine pravdu!

Súhlasne som prikývol. Jemu sa na tvári rozhostil výraz víťazstva a vzápätí vyhlásil, že mám zákaz chodiť na redakčné porady, lebo z nich, vraj, vynášam. Punktum, a viac o tom nechcel hovoriť. A vzápätí dodal, že články mi uverejňovať budú. Zatiaľ. V tú chvíľu by sa vo mne ani krvi nedorezal…

O pár hodín neskôr ma riaditeľka spomínanej školy ubezpečila, že nie ja som ten, kto vynáša, ale niekto z prostredia školy. A aj keď som si približne zistil, odkiaľ vietor fúka, v tej redakcii som skončil

problémy s hazardom

Zdroj foto: AdobeStock.com

A šiel som hrať

Najskôr táto udalosť sa podpísala pod tým, že som zašiel do najbližšieho kasína, kde som viac-menej „úspešne“ prehrával. V hlave prázdno, oči upreté na displej, na ktorom ako vojačikovia vyskakovali ovocné karty.

Bude to znieť zvláštne, ale v tú chvíľu som nemyslel na výhru a len som blbo civel na displej. Jedna tisícka, dve, tri, štyri – a pomaly aj piata išla do stroja, ktorý iba blikal, ale nič nedával. Začala ma chytať zlosť a beznádej.

Vtedy som si spomenul, že jedna moja známa, má dostať k výplate aj niekoľkomesačné odstupné. Táto myšlienka ma ukľudnila natoľko, že som vytiahol ešte jednu tisícku a poďho. Zvýšil som stávku, a za 20 minút som sa „prehupol“ až k nule. Čo teraz? Ísť za známou, zahrať nejakú „scénu“ a vytiahnuť z nej pôžičku aspoň 5000 korún?

Šiel som. No nepožičala mi, lebo vraj nemala z čoho. S odstupom času jej za to bozkávam ruky. Pokiaľ by mi požičala, nechala by ma v tom kolotoči, z ktorého sa len veľmi ťažko vyskakuje. A podobne som dopadol aj u jedného kamaráta. Nemal ani ten a mne neostávalo nič iné, len sa: a) hodiť pod auto – k čomu mi v ten okamih veľa nechýbalo, b) vyjsť s pravdou von.

Zvolil som si druhú možnosť. Na tu prvú som asi nemal dosť guráže. Aby to ale neznelo príliš ostro: zvíťazila moja chuť žiť

Deň prvý a tie ďalšie

Prvé dni prebiehali vo Veľkom Záluží v jednom kole, s viac či menej rovnakým programom. Budíček o 6.00, osobná hygiena, lieky, raňajky, malá a veľká komunita, skupina, lieky, obed, autogénny tréning, pracovná terapia. V utorok bývali prednášky, vo štvrtok diskotéka a v piatok písomka z toho, čo sme sa dozvedeli na prednáške. O tom, aký malo význam, zabávať sa presne od 13.15 do 14.30, som sa dozvedel až neskôr. Malo to závislých od alkoholu naučiť, ako sa zabávať bez alkoholu. Mal som oproti mnohým jednu výhodu: pil som asi dvakrát ročne.

Prvé tri týždne som mal zo všetkého ukážkový „hokej“. Plietol som si termíny, hodiny, názvy terapií. Doktor K. sa ma pýtal na moju „hráčsku kariéru“, vzťahy v rodine a všetko okolo mojej osoby. No hlavne sa nadomnou ťahala nedôvera skupiny, že ako gambler, nemám dlhy. Nechceli jednoducho uveriť tomu, že nie som ako „správny hráč“ zadĺžený od pivnice až po strechu.

Zopakovala sa teda situácia z Nových Zámkov, kde sa na tieto veci nepýtali, ale doslova vyrývali. Ale nechcel som skupinu presviedčať, a súc už poučený, vlastne ma ani nezaujímalo, či mi veria. Bola to pravda a basta!

liečenie gamblerstva

Zdroj foto: AdobeStock.com

Duševné vyzliekanie

Zradným úskalím tejto liečby boli otvorené úvahy o sebe. Zvláštny druh sebaničenia. Zradné to bolo najmä v tom, že viacerí sa nechceli „duševne vyzliekať“, alebo aj keď nejaké myšlienky mali, nevedeli, ako ich napísať. Toto bol jeden z mála prípadov, keď som chválil osud, že viem písať a narábať s myšlienkami, a nájsť spôsob a formu, ako ich dať na papier.

Taký Brunteles, ako sme volali dobráckeho, dlhovlasatého a mohutného Pištu, ten každý týždeň v piatok len neveriacky pokyvoval pri nástenke hlavou. Vtedy sa totiž na nej (na nástenke) objavila téma na daný týždeň. Znamenalo to preňho muky, keď svojou ťažkou rukou a fučiac začal kostrbatým písmom klásť na papier prvé slová. Vydržal takto 10 minút. Potom prišiel a na rovinu sa opýtal, či mu to napíšem. Hoci som mu dal vždy negatívnu odpoveď, bol neodbytný – chodil za mnou a pýtal sa každý týždeň v piatok to isté.

Priznám sa, že aj keď mi písanie nerobilo problémy, pri zadaní témy „Ja a moje zlé vlastnosti,“ som sa zapotil pre zmenu aj ja. Ale mal som ju za maximum – 5 bodov. Bol som zrejme na dobrej ceste.

Na slobode – a slobodnejší

Po ôsmom týždni liečby som mal pocit, že celý pobyt v nemocnici akosi veľmi rýchlo ubehol. Režim zostal, maléry som nemal, a čoraz častejšie som sa pristihol pri tom, že už som myšlienkami skoro doma.

Stal sa zo mňa „starý kus“, sestričky boli voči mne vľúdnejšie, občas so mnou prehodili položartom pár viet. Z duše pomaly mizla nečistota a mnoho dovtedy nezodpovedaných otázok dostávalo presnejšie odpovede. A čo som pokladal za jednu z najdôležitejších vecí – bol som stále silnejší a o niečo kľudnejší.

Zahodil som „masku neporaziteľnosti“, ktorá pred vyše desiatimi rokmi bola, a žiaľ, aj dnes je módna: NEPREJAVOVAŤ svoje city, nevôľu, žiaľ, veselosť či smútok, inak povedané: vždy sa tváriť NEPORAZITEĽNE.

S prepúšťacou správou vo vrecku a vzďaľujúc sa od nemocnice, vedel som, prečo sa nevracať do vyšľapaných koľají hráčstva. Prečo? Nemám problémy s drogami, ani ma nikdy nelákali. Ale hazard? Asi som bol príliš „hravé“ dieťa. Len som zabudol, že to „hranie“ lezie do peňazí, a že sa budem pomaly „rozkladať“ zvnútra, keď nikdy nevyjdem do výplaty.

No v tom Veľkom Záluží sa stalo ešte niečo iné. Začal som si viac vážiť sám seba. Začal som si hľadať cestu k svojej matke, ktorá mi bola priam zvieracím materinským pudom oporou v dobrom aj v zlom, a som jej vďačný (a veľmi!), že zo mňa neurobila bezdomovca, hoci by som si to v tých rokoch veľmi zaslúžil!

ako prestať hrať automaty

Zdroj foto: AdobeStock.com

Chcete recept, ako prestať hrať automaty?

Je to jednoduché. Vytesnite hazard zo svojho života a nahraďte ho životom samým. Ja som sa začal tešiť z maličkostí, ako sú napríklad slnečné lúče, prenikajúce cez list, či malá jedlička, zasypaná snehom. Pre niekoho blbosť, ale pre mňa pohľad na nezaplatenie.

Pridaj komentár

Registrácia
 
 

Vyberáme zo sekcií

Biologická liečba